Cez kamenisté kúsky pôdy, ohraničené kamennými múrmi (tie v tejto kamennej púšti vymedzujú detinské nároky majiteľov pôdy, ktorá je neopracovateľná a nezúžitkovateľná, neposkytujúc kvôli kameňom možnosti pastvy ani poľnohospodárstva), nás náhle prekvapí obrovská roklina: Pulo di Altamura - kamenná priepasť, ktorá vznikla zvetraním rozsiahlych podzemných priestorov a následným prepadnutím povrchu pod jeho vlastnou hmotnosťou.
Pulo je obrovské. Pôsobí ako kráter po meteorite. Strmé úpätia sú lemované skalnatými výčnelkami, pri jedinom neopatrnom kroku hrozí pád. Podľa tvaru povrchu s najväčšou pravdepodobnosťou smrteľný.Pulo však nie je len prírodným úkazom. Jeho dno je plné vyhorených vrakov áut. Corvo, môj sprievodca, na otázky o pôvode vrakov neodpovedá. Šibalsky sa usmieva a unáša ma ďalej, hlbšie do murgie.
Rozbitý starý Fiat, ktorým ma vezie, má na prednom skle vkusnú nálepku svätice s nápisom "Sant'Anna, Proteggimi" (Svätá Anna, ochraňuj ma). Každý automobil, od nepojazdných vrakov, až po najluxusnejšie vozy "zasranej buržoázie" (Borghesi del cazzo), má na skle nálepku svätého so žiadosťou o ochranu... Niet sa čomu diviť - v Altamure, v meste vytrhnutom z toku času na juhu talianskej Apúlie existuje prakticky jediný dopravný predpis: klaksón. Ochrana vyšších bytostí je preto pri jazde viac než vítaná. Snúbenie viery s absurditou gýča ma v tomto kraji prekvapuje znova a znova.
Murgiou sa blížime k usadlosti. Medzi múrmi z kameňa sa vynára niekoľko stromov a budov. Cesta nás privádza k farme s koňmi, ošípanými, ovcami a hydinou. Víta nás usmiaty opálený farmár Leonardo. Je to Corvov kamarát - v nedeľu hrávajú spolu futbal v altamurskom výbere.
Leonardo nás hostí domácou kuchyňou: Scamorza - voňavý slaný biely syr, Prosciutto crudo - sušená šunka, ktorú sa bratislavské pizzérie tak neúspešne pokúšajú falšovať, domáce Vino rosso a Pane di Altamura - biely chlieb, ktorý sa vďaka svojej chuti z Altamury vyváža každé ráno letecky do zvyšku Talianska, kde sa predáva ako delikatesa.
Hladný a vymrznutý ostrým februárovým chladom murgie zabúdam na dobré spôsoby a doslova hltám tento prekvapujúci olovrant. Medzi sústami sa lámanou taliančinou pokúšam zistiť ako niekto môže žiť v tomto nehostinnom svete kameňa a trávy. A Leonardo rozpráva.
Rozpráva mi o farme, ktorú zdedil po otcovi. Rozpráva o vysokej škole, ktorú chcel študovať.
Rozpráva o smrti starého otca a o chýbajúcom páre rúk na farme.
Rozpráva o tom ako sa rozhodnutie o štúdiách stalo zrazu bezpredmetným.
O tom, ako prevzal do rúk farmu svojho otca, ktorý ju prevzal po dedovi.
O tom, ako si na piatkovej veselici v meste našiel ženu.
O tom, ako prijal zodpovednosť za svoju mladú rodinu a o tom ako prijal zodpovednosť za stádo a celú farmu.
Rozpráva mi o tom, ako sa cíti, keď raz za pár rokov jednej noci začuje zvuky na farme a neodváži sa vyjsť z domu. Puká mu srdce, v ruke drží pušku a napriek tomu neotvorí dvere a nezakročí. Ráno je stádo menšie o sto kusov. Dobre vie, kto si vyberá túto daň. Každý pozná meno, ktoré spája vyberačov poplatkov - Santa Corona Unita (Spojená svätá koruna) - u nás známa pod spoločným menom mafia. Vraky v priepasti Pulo di Altamura sú jej dielom.
Leonardo hovorí, že s každým kusom jeho stáda mu každýkrát zoberú kus života. Kus sveta, s ktorým je spätý. Nie je nič, čo by proti tomu mohol urobiť. Našťastie prichádzajú len raz za pár rokov. Keď ich nechá, nič sa nikomu nestane.
Zmocňuje sa ma hnev. Slepý hnev voči nespravodlivosti ľudí, ktorí siahajú na jeho majetok, na jeho prácu, na jeho život. Nenávisť voči zlu, ktoré neberie ohľad. "Prečo ich nezabiješ Leonardo? Prečo sa nedohodnete s ďalšími farmármi a neskončíte to s nimi? Máte predsa zbrane! A súdy? Sme predsa v Európe, v dvadsiatom prvom storočí, nie na divokom západe..." - hovorím mu.
Leonardo sa usmieva. Vyrovnane a s pokojom. A ja zrazu rozumiem. A viem, prečo svoju pušku nikdy nepoužije.
Kvôli sebe. Kvôli žene. Kvôli dcéram a synom. Kvôli všetkému, čo má preňho význam. Náhle mu závidím. Závidím mu korene, ktoré ho na jednej strane držia pripútaného k tej nehostinnej kamennej púšti, ale zároveň ho chránia pred slnkom, snehom, búrkou, aj pred prekliatou Svätou korunou...
Závidím mu pokoru a istotu v tom, že aj po tej najtemnejšej noci príde ráno. Vždy príde...
Zmierenie.
