Už niekoľko dní sa diali čudné veci.
Prestali sme chodievať po škole k moru. Mama nás hrešila, keď sme zostali večer vonku aj po zotmení. A hlavne – tie svetlá.... V celej Misurate po zotmení vypli elektrinu. Reproduktory na mešite zaspievali po západe slnka “Alláhu Agbar” a potom bola tma. Tma a ticho. Vyvádzalo nás to z rovnováhy, neboli sme zvyknutí na tmu, skrývačka sa síce hrala lepšie, ale nejako to nebolo ono. Niečo sa chystalo a my sme netušili, čo. Bolo to ale veľké, temné a hrozivé.
A potom v jeden deň na parkovisko pribehol Rade a povedal, že to budú bomby. A že mesto je v noci tmavé preto, aby nás piloti nevideli a netrafili, keď tie bomby budú na nás hádzať. Cítili sme, že musíme niečo urobiť. A tak sme začali kopať bunker. Pár krokov od miesta, kde sme pred niekoľkými dňami videli dvoch chalanov zakopať do piesku živé šteňa. (Predtým ho ťahali vysilené po ceste za špagát, obviazaný okolo krku. Bolo také slabé, že sa ani nepokúšalo kráčať...) Do vysušenej arabskej zeme sme rýpali palicami a každý deň sa posúvali k bezpečnej hĺbke, ktorá by nás pred bombami uchránila. Ten bunker bol našou pýchou, našou odpoveďou na nebezpečenstvo. Dospelým sme o ňom nepovedali. Ale vedeli sme, že by na nás boli hrdí.
Na konci týždňa sme zistili, že hlbšie sa už kopať nedá – zem bola príliš tvrdá. Bunker bol však dostatočne hlboký – keď som sa doňho postavil, okraj sa mi dotýkal nôh kúsok nad kolenami. Plán bol jasný: hĺbka nad kolená, vrch prikryjeme doskami. Bomby nebudú mať šancu. S niečím sme však nepočítali – nás bolo šesť detí (dvaja Srbi, jeden Poliak, traja Slováci) a sedem psov neurčitej púštnej rasy, ktoré patrili všetkým a nikomu. Do bunkra sme sa však schovali horko-ťažko dvaja. Stáli sme nad jamou a rozmýšľali, kde sme spravili chybu. Američania tu mohli byť každú chvíľu. A my sme mali bunker iba pre dvoch!
Boli sme z toho celí bez seba. Rozišli sme sa domov. Každý sám. V ten večer sme nehrali ani skrývačku. Stretli sme sa až po západe slnka pri bunkri. A dali sme hlasovať. Museli sme vybrať dvoch, ktorí prežijú bombardovanie. Dvoch šťastných, ktorí tu zostanú.
...prebehlo to rýchlo. Vyhrali to psi. Do jamy sa zmestili všetci...
My, ľudské pokolenie, sme sa rozhodli prežiť to síce nehrdinsky, ale bezpečne pri dospelých doma (strecha papierového bungalovu je predsa len tvrdšia, než doska nad jamou v zemi...). Tentokrát sme sa vracali k mamám spokojní. Psov dovnútra domov dospelí nepúšťali, takže by boli pre bomby vonku ľahkým cieľom. Zachránili sme im život.
O dva dni na to som zaspal do školy. Keď som vyskočil z postele a vletel som do spálne k rodičom, boli už hore a počúvali Hlas Ameriky. Škola tento deň odpadla. Bolo 14. apríla 1986. Spojené štáty zbombardovali lýbijské mestá Tripolis a Benghází. 60 ľudí bolo zrazu mŕtvych. Prestali existovať. Misuratu pre nedostatok strategických cieľov bombardovanie nepostihlo.
O Radem som od môjho návratu z Lýbie nepočul. To, čo mi dodnes naháňa hrôzu, je však skutočnosť, že poznám meno jeho rodiska: Požarevac. Miloševičovo mesto. Srbsko. A premýšľam. Premýšľam, či cítil ten zvláštny pocit znova (tentokrát ako mladý dospelý muž), či pozeral na nočnú oblohu s obavou, kedy to príde... Alebo či bol tým, ktorý takúto hrôzu prinášal iným... Možno sa niekedy dozviem odpoveď – skôr však nie.
Viem však, že vojna je pre detské oči fascinujúca a zvláštna. Tajomná a neurčito hrozivá. A zostáva v človeku navždy. Tak ako zostáva vo mne.
