V lete som mal problém odlepiť od sedadla zadok, keď som zaparkoval pred domom. Nehovoriac o prepotenom chrbte. Nehovoriac o prepotených ponožkách. Nehovoriac o tom, že ten hrozný Matiz mal na streche napísané bielym písmom: " KEĎ VÁS ZAMESTNÁME, NEBUDETE UŽ MUSIEŤ JAZDIŤ MHD! " tak, aby iritoval sardinky namačkané v autobusoch a elinách. Pravidelne som sa paranoidne schovával za slnečné okuliare, aby mi nejaký dobrák nedal za ten trapný nápis po hube...
Presne pred mesiacom som sa vrátil opäť k preklínanej bratislavskej MHD.
Odvtedy pozorujem na sebe pozitívne zmeny:
1. Za 5 dní som prečítal Da Vinciho kód. 40 minút čítania cestou do práce. 40 nazad.
2. Začal som si všímať ľudí a vnímať telesné pachy.
3. Zlepšil som si karmu: babičkám pomáham sadnúť si, mladým mamičkám pomáham s kočíkom.
4. Baby
Tento faktor je asi najúžasnejším zistením z celého každodenného "experience" v Električke č. 5 z Dúbravky na Račko.
Sú nádherné.
Študentky, mladé mamičky, maturantky, manažérky, intelektuálky, sídliskové čavenky... Neviem od nich odtrhnúť oči. Vymalované aj prirodzené, voňavé aj prevoňané, tých 40 minút je vizuálnou pastvou. Na Brestovke nastupuje vysoká rozhodná brunetka, pri Sklenníku krehká a zamyslená zrzka (takmer určite VŠkoláčka), pri Centrume blondýnka BLONDÝNKA...na každej zastávke nejaká.. Sú naozaj nádherné. Najkrajšie na celom svete. Bratislavčanky. Kašlem na služobné auto. Tí, ktorí si vychutnávajú ten smradlavý symbol sociálneho statusu v črevnom katare bratislavskej cestnej siete vôbec netušia, o čo prichádzajú.
Stojím v električke č. 5 z Dúbravky na Račko a rozmýšľam nad tými čajkami.
Rozmýšľam, s kým chodia, s kým sa stretávajú, na koho sa usmievajú a hlavne na to, s kým...
...možno s tými čávami v tých drahých smradlavých plechových symboloch sociálneho statusu...
mhd sucks...
