Neviem, kto ho vymyslel. Nástroj na vytváranie ilúzie slušnosti, ktorý káže: Nikdy nie priamo, vždy okľukou.
Nie: „Pošlite mi, prosím“, ale: „Boli by ste taký láskavý a poslali by ste“...
Každýkrát, keď si prečítam žiadosť v podobnom znení, prichádza mi na um jediná vhodná odpoveď. Podľa hesla „Na kondicionál kondicionálom“, odpisujem:
„Bol by som taký láskavý a poslal by som, keby...“
Prosba, žiadosť či otázka, formulovaná v kondicionáli, totiž k tomu odmietavému „keby“ priamo nabáda! Je skutočne takou drzosťou požiadať v priamom oslovení, poprosiť bez podmieňovacieho spôsobu, vyjadriť želanie bez „chcel by som“?
Je neuveriteľné, koľko limitov kladieme sami sebe v myslení používaním tejto prekliatej formy. Som presvedčený, že na podvedomej úrovni je práve ona zodpovedná za pasivitu, zbabelosť, neschopnosť a krivenie charakteru:
„Áno, spravil by som to, keby...“
„Zmenil by som svoj život, keby....“
„Našiel by som si lepšie zamestnanie, keby...“
Tou skutočnou brzdou zmeny je „keby“. Kliatba, ktorá je svojim úkrytom v jazyku prehliadnuteľná a o to zhubnejšia.
Prekročiť svoj tieň nie je vôbec ťažké. Stačí zo seba striasť kliatbu kondicionálu. Zbaviť sa „keby a by“. Zbaviť sa slizkosti podmieňovacieho spôsobu. Vypustiť ho z listov, mailov, zo života, z myslenia.
Tak, aby sme vedeli povedať „chcem“ a „žiadam“, „urobím“ a „zmením“, bez umelovytvorených prekážok.
Skúste to. Zmenu pocítite už za pár dní.
Alebo by ste to len celkom radi urobili, keby sa to dalo?!
