Hneď po katastrofe, ktorá sa udiala na druhom konci sveta, som si začal všímať ako reagujeme na niečo, čo sa nás bezprostredne netýka, neovplyvňuje naše životy, ale napriek tomu má príchuť niečoho "kolosálneho".
Našiel som jeden prvok, ktorý sa mi zdá šialený. Bodycount. Počítanie mŕtvol. V nedeľu večer v Labyrinte, pri teplom čaji a v pohodlí vianočnej atmosféry sme hádzali do pľacu najnovšie pikošky: "Pätnásťtisíc mŕtvych!", "Jak pätnásť - sedemnásťtisíc!", "Páni, nesledujete správy - už je to dvadsaťtritisíc a to ešte len začínajú počítať!" atď., atď...
Bodycount ale nie je atrakciou len dúbravských nálevovní. Presvedčili ma o tom všetky médiá, ktoré sledujem. Pre redaktorov Nového času musí byť katastrofa podobného rozmeru požehnaním. Po Olasovej, Uličnej a ostatných pseudocelebritách môžu prísť znova každý deň s titulkou, ktorá predáva: "Pätnásťtisíc mŕtvych!", "Jak pätnásť - sedemnásťtisíc!", "Páni, nesledujete správy - už je to dvadsaťtritisíc a to ešte len začínajú počítať!"...
Čo máme s katastrofou na druhom konci sveta? Súcit? Výdych úľavy, že nám sa to stať nemôže? Čo nás na nej zaujíma? Prečo toľkí z nás robia každohodinový update správ o katastrofe na BBC, CNN, SME, všade, kde sa dá? Čo je na katastrofe také atraktívne a fascinujúce? Predstavy suchozemcov o tom ako tie vlny museli vyzerať? Ako si razili cestu oceánom a neuveriteľnou rýchlosťou narážali na pobrežie krajín, ktoré pozná väčšina z nás iba z televízie?
Je mi z toho na zvracanie.
Idem zavolať Ministerstvo zahraničných vecí. Naša sekretárka Janka odišla pred týždňom na vianočnú dovolenku do Thajska a nemáme o nej žiadne správy. Snáď sa jej nič nestalo...
Cítite to zvláštne mrazenie z možnej senzácie?!?!?
