Futbalisti boli cool.
Mali mizerné výsledky v slovenčine aj vlastivede, nevedeli poriadne čítať, ale to nikomu (a babám zvlášť) nevadilo. Maťo P, Peťo V, a ďalší mali navyše zlozvyk, ktorý vďaka nim budem pripisovať nadosmrti futbalistom - neustále si cez vkusné červené trenírky chytali prirodzenie. Odporné.
Ja som mal v zrkadielku samé jednotky. Vedel som krásne čítať.
Na Hviezdoslavovom Kubíne som presvedčil porotu dojímavým prednesom básne, ktorej finále si pamätám dodnes:
"Vďaka ti, v bojoch ošľahaná,
ty vojvodkyňa pracujúcich más!
Ty naša jasná zora ranná,
v ohni kalená rodná strana,
víťazný prapor náš!"
- a napriek tomu do mňa nebola žiadna. Tie sedemročné ženy vôbec nechápali ducha a silu poézie. Možno im vadili moje vynikajúce výsledky. A možno im vadila moja obezita, ktorú som si ja ale vôbec neuvedomoval - uveril som milosrdnej matke, ktorá mi klamala ubezpečeniami, že mám iba ťažké kosti.
To bolo dávno.
Futbalistov síce naďalej považujem za špecifickú (trochu intelektuálne hendikepovanú) sociálnu skupinu, ktorej nemusím venovať ani myšlienku ( keby rádio Twist včera v Žurnále neoznámilo v hlavnom spravodajskom bloku (!!!) že Beckham kúpi Beckhamovej na Vianoce Bentley - TO SNÁĎ NEMYSLÍTE VÁŽNE HRYCOVCI?!?!?!?), ale obezity som sa na pár rokov zbavil a na nezáujem žien sa sťažovať nemôžem.
Nechápem preto ako som sa mohol nechať nahovoriť na pondelňajší futbal v Devínskej...
Mal som dokonca slávnostný pocit v zmysle, že robím niečo pre svoje zdravie.
Hodinový masaker v telocvični ma presvedčil, že sa nič nezmenilo. Futbal je skutočne pre dementných a pre samovrahov.
Po desiatich minútach som preklínal každú cigaretu, ktorú som kedy vyfajčil, po pätnástich sa mi pred očami začali tvoriť farebné kruhy, ktoré sa zbiehali a rozbiehali, menili farby, blikali a šantili. Keby som mohol dýchať, možno by som si ich užil...
Futbal je šit. Po hodine som v polobezvedomí trafil do šatne, stihol som ešte hodiť do placu zopár fundovaných chlapských hlášok o ofsajde, fauloch a vinkloch (čo je to vinkel???), vydržal som aj obligátny "tretí polčas" pri pive u Karola a potom som už kolísavým krokom smeroval k domovu. Nemohol som zaspať. Bolelo ma všetko.
Utorok bol strašný. Mal som problém zaviazať si šnúrky na topánkach. Nastúpiť do električky. VYSTÚPIŤ z električky.
Dnes sa mi podarilo dostať sa do práce len s vypätím všetkých síl.
Je večer. 18.50. Kolegovia pomaly odchádzajú a komentujú: "Ty si sa nejako zažral do tej roboty!" a "Čo si sa rozhodol nocovať?"
Nezažral. Nerozhodol.
Nomôžem sa zdvihnúť.
Nemôžem opustiť stoličku.
Asi tu naozaj budem musieť stráviť noc.
Posraný futbal...
