Noc si strávil zvinutý do polohy embrya, alergický na dotyk, ľútosť, súcit aj blízkosť. Prosil si, sám nevediac koho, aby to skončilo. Obrazy, ktoré si videl na pomedzí sna a reality, boli tvárami démonov. Sľubovali ti šialenstvo, sľubovali ti hrôzu. Bez dôvodu. Bez príčiny. Bez tvojho zavinenia.
Od strachu si otvoril oči a dúfal, že to prejde. Tváre zmizli. Hrôza zostala.
V jednej chvíli ťa napadlo, že hrôza, ktorá ťa drží vo svojich rukách a pomaly drví zvyšky tvojho rozumu, vedomia a radosti, tu zostane navždy. Že to už nikdy neskončí. Vtedy si si prvýkrát povedal, že z tohto pekla už neunikneš. Že sa z neho môžeš iba zabiť. Otvorila sa ti brána pekla.
Utekal si do kúpeľne, ovlažil si si tvár a pýtal si sa sám seba či je toto koniec. Koniec tvojej existencie medzi normálnymi, zdravými, šťastnými ľuďmi. Koniec tvojho rozumu. Pozeral si sa v zrkadle na vystrašené zviera. Tvoje oči videli tvár niekoho cudzieho. Do svitania si už nezaspal.
O piatej ráno si s nesmiernou námahou prehltol kus vianočky, ranná hygiena ťa stála nadľudské úsilie, tvár v zrkadle patrila stále niekomu cudziemu. Cítil si intenzívnu bolesť hlavy, na chvíľu ťa napadlo, či sa takto neprejavuje tumor, v lepšom prípade schizofrénia...
Cestou do práce si sa chvel strachom a nevyspatosťou. Ľudia v autobuse sa na teba dívali zvláštnymi pohľadmi a priestor bol pritesný. Opäť si pocítil tlak v hrudi, opäť si cítil päsť, ktorá ti zvierala hrtan, o chvíľu bola hrôza tak neznesiteľná, že si musel vystúpiť.Čierne myšlienky – tak si ich nazval – ti prúdili boľavou hlavou. Ani stopa po radosti, ani stopa pokoja, iba strach a úzkosť.
Prestal si sa tešiť na spánok. Do postele si líhaš so strachom. Vieš, čo k tebe príde namiesto spánku. Prestal si sa tešiť, prestal si vnímať príjemné. Čierne myšlienky a úzkosť ťa začali sprevádzať dňami, noci sa stali cestou peklom. Farby sa vytratili, zostala šeď.
Viem ako ti teraz je. Viem to preto, lebo som tam bol sám. V tých nociach aj v tých dňoch. Videl som za bránu pekla, pocítil som dych priepasti.
Vydrž.
Raz pochopíš, že si dostal dar. Že tvoja vnímavosť otvorila bránu, ktorou si zahliadol najhlbšiu priepasť smútku a strachu.
Raz uveríš, že si získal - schopnosť cítiť strach druhých ľudí, vidieť brány pekla aj v očiach tých, ktorí to pred inými nikdy nepriznajú, súcit, vcítenie do utrpenia druhých bytostí.
Vydrž.
Poďakuj sa za dar menom úzkosť. Stal si sa jedným z tých, ktorí zahliadli dno priepasti. O pár dní sa pohneš ďalej, o pár mesiacov bude lepšie. Niečo v tebe však zostane. Nezabudneš.
Vydrž.
Nie si sám.
Je nás viac, než si vieš predstaviť.
