Áno, smestarší. Áno, mám redší porast na hlave, áno, mám okolo očí vrásky. Sú podstatnehlbšie ako keď som ťa prvýkrát uvidel. Hľadala si práve tvoje lietadlo na kodaňskomletisku. Ešte som vtedy nevedel, že ten let bude našim prvým spoločným. Eštesom vtedy nevedel, že mi daruješ najkrajšie chvíle môjho života, len aby si mapotom mohla odsúdiť na najhlbšie peklo. Áno, už viem, že to najstrašnejšiepeklo som si spôsobil sám. Viem, že človek, ktorý ľúbi, potrebuje každodennúblízkosť, viem, viem, viem... Jednoducho som chcel veriť, že to dokážeme aj nadiaľku. Nehovor nič, ani ja už dnes neverím.
A tysi chcela ísť so mnou na zmrzlinu. V ten deň pred tromi rokmi som tamnebol. Vlastne nikdy som tam nebol. A na každú zmrzlinu si musela ísťs niekým iným. Hlúpych tisíc kilometrov. Hlúpy vzťah na diaľku.Tri roky cítim,že už nie som schopný cítiť nič k žiadnej inej. Tri roky hlúpej viery, že možnoraz...A terazležím v hotelovej izbe v tvojom meste. Prišiel som, aby som sa tipoďakoval a povedal ti, že som pochopil. Zavrel posledný list tejto knihy,oslobodil sa a pohol sa ďalej. Tupo sapozerám na vaše MTV. Po okraji obrazovky chodia SMS-ky ľudí, ktorí na audiotexovéčíslo posielajú ich zbohom Starému mužovi, ktorý odišiel. Čítam ichjednu po druhej a uvedomujem si prázdnotu, ktorá je jednou zo základnýchkvalít slov. A potom ti píšem, že som tu, že som prišiel. Že ťa chcemvidieť.Čumím ďalejna MTV. Čítam si stošesťdesiatznakové diela, ktoré snáď ich autori považujú zakrásne a úprimné a uvedomujem si trápnu prázdnotu všetkých vyznaní.
Potomzabzučí mobil.
Dnes nemáš čas, ale si rada, že som tu.
Zajtra saučíš.
Pozajtramáš skúšku.
Potomďalšiu.
Nemáš čas.
Ale veľmirada by si ma videla a strašne ťa to mrzí. Je ti ľúto, že sa neuvidíme.Naozaj by si rada...
...poslednývečer pred odchodom sa prechádzam po parku s tvojou bývalou kamarátkou.Zaprisahal som sa, že nespomeniem pred ňou tvoje meno, aby nemala pocit, že jenáhradou teba. Cítim prázdno. Ani bolesť, ani smútok. V parku cvrčiacikády, vzduch je ťažký a vlhký ako pred búrkou. A potom zabzučímobil. Píše mi moja Dobrá čarodejnica západu Claire, ktorá má rada ľudí. Dávami radu, čo robiť. A tak, prvýkrát v živote, počúvam radu bosorky.
Nájdemv tráve kameň. Ťažký, studený, ostrý na hranách. Na chvíľu zavriem očia vložím doň každý deň lásky, radosti, bolesti, úzkosti a smútku,ktorý je s tebou spojený. V srdci mám pocit ťažoby, ktorá každousekundou narastá, zviera mi hrdlo, paralyzuje moje ruky, tlačí sa mi do očí.Bolesť, ktorá sa bráni, nechce odísť, bolo jej so mnou príliš dlho dobre.Navliekol som jej masku lásky a pestoval som si ju príliš dlho. Kameň sav mojej ruke zohrieva, Elena na mňa hľadí s otázkou v očiach.Naprahujem sa a hádžem kameň ďaleko do vody. Tak ako mi poradila bosorkaz Cornwallu. Zhlbokadýcham a pozerám na hladinu, ktorá kameň zhltla. Šíri sa po nej párkruhov. Chvíľu.
Potommiznú. A hladina je opäť pokojná. Opäť môžem dýchať.
„Čo robíš?“– nevydrží Elena. „Dávamzbohom“ – hovorím jej.Usmeje saa dá mi pusu na líce. Cestouz parku si kupujeme zmrzlinu na námestí. Je plné ľudí. Na jednejz veľkoplošných obrazoviek je priamy prenos z futbalového zápasu. O dveuličky ďalej na inom námestí a inej veľkoplošnej obrazovke ukazujú omšu zaStarého muža, ktorý odišiel. Zmrzlina jesladká a lepkavá.A toje všetko.
