Takto začína jedna z mnohých myšlienok, ktoré vám budú blúdiť v mysli počas čítania druhého dielu knižnej série Chekutanga, kde autor Vladimír Štefanič pokračuje, a to v ďalšej otázke, ktorá sa dotýka nás a nášho bytia.
„Žiť život bez boľavých zubov a zlomených kostí? Prežívať dni bez vrások na tvári, starobou pokrútených rúk a boľavých nôh? Nemyslieť na prichádzajúcu hluchotu a slepotu? Ba žiť život bez zlomených sŕdc? Vari sa za to neprihovára bohom, keď ich hľadá v bleskoch a tichu, na výšinách i v tmavých jaskyniach, na nebi či v podzemí? Len aby bolesť pominula. Len nech starnutie toľko nekradne z človeka.“
Už pri tejto druhej časti som vedela, že príbeh ma obohatí nie len jeho „rozprávkosťou“ a možnosťou zakúsiť fantasy svet hlavných hrdinov, ale hlavne jeho silnou myšlienkou a to poukázanie na zázračnosť, ktorú máme možnosť zakúsiť aj my, keď otvoríme naše srdce.
Keď nazriem na príbeh, tak druhá časť je oveľa dynamickejšia, dej je popretkávaný novými udalosťami, ktoré som nečakala a priznám sa, že ma autor úplne zmiatol. Už keď som si myslela, že viem, ako to asi skončí, tak autor dosadil do príbehu inú skutočnosť. Dej bol potom tak veľmi zamotaný, že ma nútil obracať stranu za stranou, aby som vedela, čo nové príde. A keď prišla do deja známa postava z autorovej inej série, tak vtedy som už doslova zostala pozerať s otvorenými očami. A že ma to potešilo, tak to ani nemusím spomínať. Ale ako to už z mojich recenzií poznáte, z deja uvádzam veľmi málo, aby som vám nepokazila moment nejakého prekvapenia, tak v tomto prípade nebudem uvádzať nič. Ak ste náhodou nečítali prvú časť, tak aby som vám nejaké veci neprezradila dopredu. Preto by som sa ďalej v článku venovala statiam, ktoré ma zaujali a pritiahli moju pozornosť a možno pritiahnu aj tú vašu. Kniha má naozaj veľmi veľa krásnych myšlienok, ja som vytiahla len pár, preto odporúčam do nej nazrieť.
Už v začiatkoch ma veľmi obohatila myšlienka a odpoveď na otázku, ktorú dostávam často, a to prečo je vlastne na svete zlo? Prečo sa koná zlo? Autor pekne odpovedá cez príbeh o mužovi, ktorý si slobodne vybral, akým smerom chce svoj život viesť a ktorú stranu si vybral.
Taktiež som sa hlboko zamyslela nad staťou: „Občas to tak medzi ľuďmi chodí: mŕtvi dostanú viac kvetov ako živí, viac modlitieb a žičlivosti, viac odpustenia a zmierenia ako vtedy, keď boli ešte na svete.“ K tomu nemám čo ani dodať, skôr musím prehodnotiť svoj postoj.
Okrem týchto myšlienok, mi autor ponúkol vďaka rozhovorom medzi hlavnými postavami aj odpovede na veľa otázok či zamyslení:
O tom, ako napríklad súdime druhých ľudí.
O tom, ako nás ovplyvňuje strach.
O potrebe vidieť náš život v budúcnosti.
O ceste, ktorú si zvolíme, keď chceme niečo dosiahnuť.
O chamtivosti.
O odpustení.
O pravde, ktorá je drzá.
O vzťahu ku druhým ľuďom.
O tom, ako vážime zlo. Či je ho viac alebo menej. A mnoho ďalšieho.
Ako vidieť, sú to veľmi aktuálne témy zasadené do rozprávkového príbehu. O zázračnosti, ktorú sme dostali, ale nie vždy ju prijmeme a niekedy všemocne hľadáme akúsi slobodu, ktorá vlastne slobodou nie je. Je to len také opantanie človeka súčasnými trendami, ktoré nám masírujú mozgy, aby v nás vzbudili potrebu niečo vlastniť, byť šťastný a nemožno zažiť kúsok utrpenia.
„Človek, znásilnený túžbou všetko ovládať a vlastniť stále viac, pustoší krajinu okolo seba. Ak to dokáže s krásou, ktorú vidí očami, ako by mohla pochybovať, že to neurobí s krásou, ktorú nevidno – dušou a srdcom, ktoré potom strácajú svoju dobrotu, smer a takisto vytrvalosť byť si navzájom požehnaním? Človek stráca svoje dobro. A nielen on, s ním ho stráca i všetko to, čo bolo kedy stvorené.“
Ja sama som zostala niekedy zaskočená, po prečítaní som len zdvihla pohľad do bielej steny a začala premýšľať a v hlave som si to viac utvrdzovala.
Ak by som si mala v živote prečítať len jeden fantasy príbeh, tak určite by som zvolila Chekutangu. Výborná. A ja si prosím viac takýchto príbehov.
Túto výnimočnú knihu nájdete na stránke vydavateľstva Kumran.sk pod názvom Chekutanga.
Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com
