Ešte stále ma hreje pri srdci prvá časť príbehu o dievčatku menom Pollyanna a teraz som dostala možnosť začítať sa aj do jej pokračovania. Veľmi ma lákalo opäť okúsiť Pollyanninu hru na radosť a veľmi som premýšľala, ako toto krehké a jedinečné dievča dospeje. Prvá časť ma neskutočne oslovila. Bola nádherná a myšlienky z nej ma dlho hriali (dokonca ešte hrejú) pri srdci. Taktiež som sa snažila často preniesť Pollyanninu hru aj do svojho života. Možno by si človek povedal, že je to len hra a je to ľahké, avšak do všednosti našich problémov sa radosť prenáša veľmi ťažko.
Ja som siahla po tomto príbehu v čase, kedy som mala naozaj psychicky a fyzicky náročnejšie obdobie, a tak sa pre mňa stal tento príbeh balzamom pre dušu. Priniesol mi nielen oddych, ktorý som v ťažších chvíľach naozaj potrebovala, ale hlavne mi ukázal, že aj v tom najtemnejšom období príde svetlo, a aj viem, že sú oveľa náročnejšie situácie. Autorka mi opäť ukázala, že jednoduchosť a hravosť, ktoré Pollyanna žije vo svojom príbehu, sa dajú preniesť do života a sú veľmi nákazlivé.
Dievčatko začína v tomto príbehu pomaly dospievať. Tým sa začína veľa meniť. Menia sa okrem iného aj okolnosti, na ktoré sme si počas prvého dielu zvykli. Teta Polly, ktorá sa o ňu stará, sa začína báť. Premýšľa nad tým, aby dievčatko, ktoré rastie nebolo pyšné, pretože vieme, že toto vzácne dievčatko si obľúbia všetci, kde príde. Inak to nie je ani u mňa. Avšak aj samotná Pollyanna si uvedomuje skutočnosť, ako bude vo svojej hre na radosť pokračovať, keď tvrdí:
„Od dvadsaťročnej ženy to znie predsa len inak, ako od desaťročného dievčatka – to si samozrejme uvedomujem. Viete, ľudia nemajú radi, keď ich niekto poúča.“
Ako sa mladá hrdinka teda prenesie cez problémy, ktoré na ňu čakajú? Ako zapojí svoju Hru na radosť, keď si sama uvedomuje, že od malého dievčatka ľudia prijímajú veci inak ako od dospelých? Je to vôbec možné? Ako by sme to vnímali my? Dali by sme si radiť od niekoho tak mladého, keď si v hlavách neustále nosíme, že čo tak mladý človek môže o živote vlastne vedieť?
Názor, na toto podľa mňa nestarnúce dielo sa u mňa nemení ani po prečítaní druhej časti. Naopak, ja si uvedomujem, že autorka Eleanor H. Porterová chce naďalej v čitateľoch niesť posolstvo Pollyanny a pomocou viacerých častí ho utvrdiť. Preniesť ho do nášho obyčajného života v čase, či máme 20, 40, či 60 rokov.
Toto majstrovské dielo Pollyanna dospieva sa jednoducho tak dobre číta, až si poviete, že aká vie byť literatúra pre mladých krásna a vznešená a pre nás dospelých aktuálna a povzbudzujúca. Svetlo, ktoré Pollyanna vnáša do bežných, ale aj náročných situácii svojou láskyplnosťou, jednoduchosťou a hravosťou ma vždy veľmi obohatí a ja potom premýšľam, prečo si niektoré veci tak zbytočne komplikujeme? Dovolím si tvrdiť, že práve toto je aj posolstvo, ktoré sa nám snaží autorka prostredníctvom jednoduchého dievčatka sprostredkovať. Je naozaj obdivuhodné vidieť svet očami dievčaťa, ktoré vidí v každom len to dobré bez ohľadu na to, akého priestupku sa v živote dopustil.
Príbeh je opäť popretkávaný zaujímavými myšlienkami, ktoré som si opäť vyznačila.
„Okrem toho si myslím, že je to naozaj vzrušujúce – toto všetko -, lebo je v tom toľko neistoty. Je ohromne zábavné niečo chcieť a potom čakať, kedy to príde. Len tak žiť s vedomím, že budete mať úplne všetko, čo si zažiadate, je také nudné,“
"Moja milá, napadlo ti niekedy, že tí ľudia nestoja o to, aby sa navzájom spoznali?“
„Viete, čestný muž nemôže... súperiť s niekým, kto... kto je od začiatku v nevýhode.“
Prvý diel tohto príbehu si ma chytil celým srdcom. Druhý diel mi to len potvrdil. Teším sa preto na ďalšie pokračovanie, ktoré dúfam, že vydavateľstvo Kumran.sk prinesie čoskoro.
Toto výnimočné dielo nájdete na stránke kumran.sk pod názvom Pollyanna dospieva.
Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com.
