V prvom rade je zaujímavé, že zákon priznáva exekútorovi postavenie verejného činiteľa, ktorý vykonáva verejnú moc, aj keď jeho činnosť pripomína skôr podnikanie. Nie je štátnym orgánom, no napriek tomu mu zákon dovoľuje robiť významné zásahy do vlastníctva a majetku osôb – od zrážok zo mzdy, cez prikázanie pohľadávok z bankového účtu, až po predaj hnuteľných a nehnuteľných vecí. Podľa môjho názoru, je to priveľa moci v rukách osoby, ktorá nemá postavenie štátneho orgánu a v podstate je akýmsi hybridom medzi takýmto orgánom a podnikateľom.
V tomto smere, by som buď legislatívne upravil jeho postavenie na štátny orgán, ktorý koná v mene štátu alebo by som niektoré jeho právomoci, ktoré najviac zasahujú do vlastníckych práv preniesol na súd. Súdy majú síce rozhodovací vplyv na exekútorov v exekučnom konaní, no množia sa prípady, keď práve súd neprizná exekútorovi náhrady jeho trov a tým ho núti konať viac ako podnikateľa. Výsledkom takéhoto podnikania sú prípady, keď sa exekútori buď na jednej strane snažia udržať si „klientov“ za cenu porušenia zákona (korupcia) alebo sa snažia privyrobiť si práve na úkor klienta, čo je neprijateľné.
Okrem týchto, existujú aj iné zákonné nedostatky, ktoré znevýhodňujú oprávneného. Aj keď sa exekútorovi podarí vymôcť od dlžníka nejaké finančné prostriedky pre oprávneného, spravidla si z týchto prostriedkov prednostne uhradí svoje položky, pričom na uspokojenie oprávneného veľakrát ani nezvýši uspokojivá suma. Tak aká pláca, za akú prácu ? Navyše, oprávnený ani netuší, akú sumu sa exekútorovi podarilo vymôcť, pretože sa dozvie len o peniazoch, ktoré mu exekútor poukáže, nie o celkovej vymoženej sume.
Súdy sú „zaplavené“ exekúciami, exekútori sa sťažujú, že sa musia zaoberať každou – aj finančne nezaujímavou exekúciou, dlžníci zase tvrdia, že v exekučnom konaní nemajú dostatočne možnosti ako sa brániť a mnohokrát je exekúcia ich existenčným problémom. Veľkým nedostatkom je dĺžka exekučných konaní, ktorá je bežne aj niekoľko rokov.
Všetky tieto fakty svedčia o nevyhovujúcej právnej úprave exekučného konania a volajú po zmene. Uspokojenie oprávnených je veľmi zásadná otázka, pretože okrem iného, „zaseknutá exekúcia“ sa prejaví v postupnej platobnej neschopnosti, ktorá sa šíri ako domino a ktorá brzdí ekonomický rozvoj a spôsobuje vznik ďalších a ďalších exekúcii. Sú prípady, keď sa človek stane dlžníkom zo svojej viny, no je veľa dlžníkov, ktorí sa nimi stali práve vďaka takejto reťazovej reakcii. V novej legislatívnej úprave by sa preto mal brať ohľad aj na dlžníkov a nedovoliť, aby sa exekútori stávali „supmi, ktorí krúžia nad mršinou“ a ktorí namiesto uspokojenia oprávneného z neho urobia ďalšieho dlžníka.
Neobhajujem dlžníkov a vážim si prácu poctivých exekútorov, no zároveň poukazujem na nedostatočnú právnu úpravu, ktorá dlžníkov čiastočne vytvára a praktiky exekútorov, ktorí chtiac-nechtiac konajú nečestne.
