Rozumiem, že táto úloha bola veľkou výzvou a súčasne snahou, ako postupne umožniť umelcom a robotníkom kultúry návrat k ich remeslu.
Na prvý pohľad sa môže zdať, že kultúrne podujatia na Slovensku dostali zelenú. Nie je to úplne tak. Pri súčasných opatreniach, teda maximálnej kapacite 150 návštevníkov, 2-metrových rozostupoch a 50 percentnej obsadenosti ostane väčšina divadiel a koncertných sál zatvorených. Ako člena parlamentného výboru pre kultúru a médiá ma problematika vyše roka „zatvorenej“ kultúry na Slovensku trápi. Veľmi dobre si uvedomujem, že ľudia z tejto oblasti sa ocitli vo vážnych existenčných problémoch, niektorí nemali nárok na podporu, prepadli sitom a mnohí z nich už dávno vyčerpali úspory, aby uživili svoje rodiny. Niektorí dokonca začali rozpredávať svoje hudobné nástroje a techniku, ktoré boli ešte donedávna zdrojom ich príjmov. Rok je dlhá doba, kultúru treba naštartovať a umožniť jej za prísnejších hygienických podmienok fungovať. Okrem chýbajúcich príjmov ide z psychologického hľadiska o pocit sebarealizácie, užitočnosti a naplnenia. Tak ako boli žiaci mesiace izolovaní a nebol im umožnení sociálny kontakt, presne takto sú izolovaní umelci a ľudia, ktorí pracujú v kultúrnej oblasti. Frustrácia, strach a pocit krivdy. Asi takto by sa dali opísať ich pocity.
Mal som možnosť rozprávať sa s riaditeľkou divadla LA KOMIKA Natáliou Vosátkovou na tému kultúrneho semafóra. Tvrdí, že jej divadlo ostane naďalej zatvorené. Pri celkovej kapacite divadla by mohlo prísť za týchto podmienok maximálne 50 návštevníkov, no dodržať 2 metrové rozostupy z každej strany je nemožné. Je to jednoducho nerentabilné. Ďalší problém vzniká pri kontrole negatívnych testov pred samotným vystúpením. Nemajú kapacity ani oprávnenie žiadať od ľudí osobné doklady a kontrolovať, či testy nie sú náhodou vytlačené na „domácej“ tlačiarni, upozorňuje tak na možný výskyt falošných certifikátov Natália Vosátková.
Vyzerá to tak, že hrať sa bude len vo veľkých priestoroch s dostatočnou kapacitou a divadlách, ako napríklad SND. Aj tu sa vyskytuje otázka, či sa to po ekonomickej stránke vôbec oplatí.
Nedávno som začal natáčať krátke relácie, prostredníctvom ktorých reagujem na aktuálne dianie. Mojimi hosťami bývajú nielen polici, ale aj ľudia , ktorých sa téma dotýka. Tento týždeň som k sebe pozval nášho člena Tibora Krištofa. Tibor je mladý chalanisko sršiaci optimizmom. A nielen to. Je zvukár. V minulosti ozvučoval svetové koncerty, napríklad koncert Enriqa Iglesiasa a rôzne festivaly. Kríza ho donútila k zmene. Zo zvukára sa stal zo dňa na deň robotník na stavbe, aby zabezpečil zdroj príjmu a uživil svoju mladú rodinku. Za štátnu podporu je síce vďačný, no tvrdí, že nebola vysoká a najmä prišla NESKORO. Prognózy ukazujú, že na otvorenie úplnej kultúry si musíme ešte počkať. Príde deň, kedy sa vrátim späť na pódiá a budem si to náramne užívať, skonštatoval na záver nášho rozhovoru.
