Vďaka pracovnému zhonu a stresu som si ani neuvedomil, že už sú tu. Dnes by bolo na čase nakúpiť nejaké darčeky pre svojich blízkych a tak utekám do obchodov. Je sychravé počasie a ľudia pobehujú z obchodu do obchodu, z butiku do butiku ako zmyslov zbavení.
Priznávam, nerád vyberám darčeky a z nakupovania mám fóbiu. Našťastie sa vždy nájde nejaká milá slečna - predavačka, ktorá si ma po pol hodine beznádejného prešľapovania na mieste všimne a popýta sa čo hľadám. Tak tomu bolo aj dnes. Môj nemý a nechápavý pohľad na regále s tovarom je ako magnet pre predavačky. Hneď jedna pristúpi ku mne a ponúka mi na výber dve veci, čo by sa mohli hodiť ako darček. "Čo sa Vám viac páči?", opýta sa ma. Ja stále ticho. Potom sa osmelím a vyhŕknem: "Neviem". Predavačka medzitým zistí moju diagnózu a poradí mi ten na ľavo. Trochu napätia a po chvíli suverénne poviem: "Ja si zoberiem ten na ľavo." a v tichu sa poteším, že ako dobre jej to išlo. Čo si ona v duchu hovorila vám radšej nepoviem. Zaplatím a idem o obchod ďalej.
Hračkárstvo. Kedy som bol ja naposledy v hračkárstve? Existuje ešte Lego? Nemám darček pre Filipka, to je môj synovec a preto plný očakávaní vchádzam dnu. Hovorí sa, že dospelí kupujú deťom hračky, po ktorých sami v detstve túžili. Žiadne prekvapenie, že ma to ťahalo rovno k regálu s autami, lietadlami a loďami na diaľkové ovládanie. Cítil som sa ako v raji, všetky by som kúpil :-) Do tohto mi veru žiadna slečna hovoriť nemusí. Beriem športové autíčko na ovládanie a spokojný vychádzam z detského raja. Cestou domov ma ale hryzú výčitky svedomia. "Bude sa mu to auto páčiť?", ozýva sa hlas v mojej hlave. Moje druhé ja odpovedá: "Samozrejme, veď je na diaľkové, také si vždy chcel!". "No áno, ale malý má 2 roky!". "No tak to máš problém", moje druhé ja náhle súhlasne prikyvuje.
Už vidím ako to dopadne. Filipko začne rozbaľovať darček pod vianočným stromčekom a keď uvidí auto, tak sa od šťastia začne hádzať o zem. V tom príde jeho ocino, asertívne mu vytrhne novú hračku z rúk a začne sa s ňou hrať on. Ja hneď priskočím. Malý vie, že elektriny sa nesmie dotýkať. Takže, keď uvidí baterky ako sa vkladajú do auta postaví sa a pozerajúc na nás so psími očami povie:
Filip: " To je elektrika, také Filipko nemóže"
Otec: " Tak, tak, to je elektrina, to by si mohol Filipko ublížiť. Tatino sa s tým bude hrať. Pozri aké pekné pyžamko ti babka kúpila"
Filip: "To je elektrika, s takým sa Filipko nemóže hrať..."
Keby ho v tom momente zbadal režisér Shreka, na hodinu dá Kocúrovi v čižmách výpoveď a do filmu na jeho miesto obsadí Filipka. No v tedy už bude neskoro a my všetci budeme musieť volky, nevoľky ustúpiť nášmu malému zbojníkovi a zmieriť sa s tým, že karoséria a zvyšné komponenty tohoto pekného autíčka na diaľkové ovládanie budú lietať bytom. Mne zostane len vrčiaci motorček.
Ale tak to má byť. Zasnený šliapnem do mláky na chodníku. Nevadí mi to a zmáčaný pokračujem ďalej. Moje myšlienky ma doslova zohriali a aj nálada sa mi zlepšila. Zrazu sa neviem dočkať zajtrajška, keď sa celá rodina stretneme. Veď idú Vianoce.
