Dve z nich mi v ušiach rozozvučia vnútorný alarm, oznamujúci že nebude nasledovať myšlienka hodná vypočutia, ale klišé. Vďaka Facebooku sa zo slova priateľ stalo presne to, čo ostatne zo slušných nových, keď na nich ošúpeme zemiaky. Druhým je slovo, resp. slovné spojenie komfortná zóna. Všetci z nej v poslednom čase vychádzame, vystupujeme, všetko je o jej prekračovaní a už pomaly aj prd na verejnosti bude prekročením komfortnej zóny.
Ako dať novú energiu obom slovám mi ukázala Júlia Kozáková. Už počas gympla sa slávnu komfortnú zónu rozhodla konfrontovať a začala tráviť voľný čas v rómskej komunite.
Odchovaná v bubline bratislavského Starého mesta, kde trávila čas hraním na Jazzákoch, medzi hudobníkmi, umelcami, intelektuálmi a kaviarenskými povaľačmi, sa rozhodla načas opustiť slniečkársku kaviareň a cez vystupovanie v súbore Idy Kellarovej Čhavarenge, letné rómske tábory, či cez zinscenovanie divadelnej inscenácie spoločne s “bielymi” a rómami z Plaveckého Štvrtku a jeho uvedenie v novom SNDčku, nastavila zrkadlo naším primitívnym predsudkom o Rómoch.
Aké malicherné a ploché sú naše myšlienkové paterny o "iných" komunitách a majoritnom spolužití s nimi, sa presvedčuje aj v súčasnom Londýne. Na SOAS University of London študuje Sociálnu antropológiu. V 8 miliónovom Londýne, kde už len cestou metrom stretnete Arabov, Bangladéšanov, Číňanov, ľudí z Ghany, Írov, Jamajčanov, Nigérijcov, Turkov, Poliakov, Čechov, Thajcov a našich.
Stretnete tam ľudí, ktorí nemajú medzi sebou postavené barikády a hlavne nehulákaju po sebe: “Slovensko, Slovákom!” Je na nezaplatenie opustiť vlastnú komfortnú zónu a nájsť si priateľov medzi “nepriateľmi”.
