Našiel som si tu obľúbenú rádio stanicu WMMQ, Classic Rock Station, ktorej zvučky a reklamy už poznám naspamäť. V jednej z reklám zaznelo niečo o Insane Obsticle 5K run. Znelo to zaujímavo, tak som si našiel stránku preteku a informoval sa o čo ide. Štartovací poplatok 75 dolárov za beh, pri ktorom vás na trati čakajú niečo ako nafukovacie hrady pre deti, sa mi zdalo byť dosť veľa. Ako som tak ale prechádzal stránkou, našiel som možnosť zúčastniť sa podujatia ako dobrovoľník. Nikdy predtým som také niečo nerobil, ale teraz ma to zaujalo. Povedal som si "idem do toho!" a zaregistroval som sa ako volunteer. Prečo nie, spoznám nových ľudí, čas strávim normálnym spôsobom a ešte aj dostanem tričko. Veď o to v konečnom dôsledku ide, prechádzať sa hrdo medzi ľuďmi a tváriť sa dôležito, „ja som dobrovoľník, kto je viac...“ ale nie, srandujem a dosť nafukujem.

V deň preteku som vstal o 6:00, pre mňa, ako človeka čo potrebuje denne spať aspoň do 9tej a minimálne 10 hodín trošku tvrdý oriešok, ale zvládol som to. Prišiel som na miesto a zaregistroval sa. Bolo nás tam približne 50 a postupne nás prideľovali na stanovištia. Prvú ponuku pomáhať pri registrácii účastníkov som zdvorilo odmietol so slovami, že ja chcem akciu, chcem byť niekde na trati. Prišiel druhý call, hľadajú 4 ľudí, nepovedali kam. Teraz som to v domnienke, že budem niekde na trati pri jednej z nafukovacích prekážok, zobral. Skončil som v stane v cieli preteku. Najprv som bol mierne sklamaný ale ako som neskôr zistil, bolo to super. Rozdávali sme pretekárom v cieli vodu, banán, tyčinku na zahryznutie, tričko a medailu za účasť. Ja som si zobral na starosť vodu. Miestami to bola dobrá makačka a poviem vám 3 hodiny som sa oni nezastavil. Nebol som sám, ale aj tak pri tom návale v cieli to nebolo ľahké. Zvládli sme to!

Ja som si vybral možnosť pomáhať iba doobeda a teda okolo 12tej hodiny nás prišla vymeniť poobedná garnitúra dobre naladených dobrovoľníkov plných energie.

Keďže rád analyzujem, počas 3 hodín vo finish line stane som postrehol nasledovné: ľudia sa pekne zaraďovali do radu na pitie, nikto sa nepredbiehal, všetko išlo rýchlejšie ak sme im vodu podali priamo do ruky, to isté platilo aj o banánoch. Ľudia mali tendenciu stáť nad bedničkami a rozmýšľať. Chcem banán alebo nie, ak áno, ktorý, ale je ich tu tak veľa na výber. Začal som im banány ponúkať a podávať priamo do ruky a veci sa hneď hýbali a nám sa nevytváral zbytočný rad v cieli. Poviem vám, prišlo mi niekoľko krát veľmi rasistické, pýtať sa unaveného Afroameričana v cieli či chce banán. Ale spoločnosť je už niekde inde a nikto to neberie tak ako možno u nás doma alebo pred niekoľkými rokmi.

Po skončení mojej výpomoci v cieli som sa rozhodol že aj ja chcem zažiť to čo zažili účastníci závodu. Ako dobrovoľník som mal zlacnené štartovné a tak som sa postavil na štart. 5 km to určite nebolo, ale v tom teple to bolo aj tak veľmi náročné. Na trase som videl dobrovoľníkov ako som bol ja, ako stoja pri tých nafukovacích prekážkach, odtrhnutí od sveta, bez možnosti odskočiť si na WC alebo aspoň pre vodu. Bol som veľmi rád za to, že som bol v cieli a zároveň pri zdroji vody, jedla, hudby a v chládku.
Pretek som zvládol, ale rozhodne to nestálo za 75 dolárov, a asi ani nie za to moje zľavnené štartovné. Dal som si obed, ktorý som mal zadarmo a išiel som domov. Nádherné doobedie strávené s príjemnými ľuďmi a pocitom, že som to zas neprespal.

Po obede som sa vybral s Mattom (nie Maťo ale Matt :) ), u ktorého bývam a išli sme do hodiny a pol vzdialeného mesta Ann Arbor kde sa konal zápas Manchester United vs. Real Madrid. Lístky sme kúpili pred zápasom na poslednú chvíľu cca 10min pred výkopom a kým sme sa predrali davom, ktorý činil 109 318 ľudí a teda nový rekord v US histórii na futbalovom zápase, bola 4. minúta. Užili sme si zápas a atmosféru, videli 4 góly, hráčov ako Rooney, De Gea, Casillas, Bale či na posledných 15minút aj Cristiana Ronalda. Perfektný deň za mnou. Verím, že podobných bude ešte veľa.
So štylistickou a gramatickou úpravou pomáhala Paulína Jarošová. Ďakujem Láska :*