Ako náhle sa cesta stáva cieľom, nie je podstatné kam. Ak trvá dostatočne dlho, je to spôsob, ako sa vymaniť z našej „kultúry“ a existovať mimo nášho sveta, ale aj mimo všetkých ostatných svetov ktoré stretneme. Na začiatku cesty je možno otázka, alebo konkrétne miesto na mape. Ale postupne, niečo sa začne diať. Vlastná tvár v odraze sa stáva niekým neznámym. Minulosť a budúcnosť prestáva existovať. Celá prítomnosť sa koncentruje do jediného prítomného okamihu, v ktorom nachádzame skutočné ja. Znovu sa spojíme s prírodou, so svetom a so všetkými ľuďmi. Objavíme pritom zvláštny druh zodpovednosti za seba, svoj život a planétu. A to je skutočný dar ktorý môžeme dostať, keď sa vyberieme na cestu. Väčšinou osamote. S úplným odhodlaním. Všetko, alebo nič. Aby sme sa napokon vrátili naspäť, ten istý človek, ale už iný. Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Súkromné
Dodatok: Predtým ako sme stihli publikovať tento text, niekto odstránil fotku Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej z námestia spolu so sviečkami. Nevieme kto, ani prečo. Nikto nás neinformoval.
Pozrieme sa do Černobyľu a do Kyjeva. Tento krát nepôjdeme po pamiatkach. Pôjdeme pod zem a budeme sa držať rádioaktívnej stopy. Pôjdeme do minulosti, ktorá sa opäť akosi približuje a možno je bližšie ako by sa zdalo.
