Cela

 Na stenách vyrezané do omietky mená, frázy, múdre slová. Niektoré aj neslušné, no výstižné. „Dajú mi to čistiť, isto to budem musieť čistiť.“ Tí ostatní. Mohli mi sem dať aj niečo viac ako iba stoličku. Dvere sú priamo oproti stoličke. Cez malú škárku na mňa vidia, sledujú. Vždy keď úzky pásik stmavne, viem to.
 Schyľuje sa k večeru. Slnko premieta moje telo na dlážku. Dlážku na ktorej sa vynímajú tmavé fľaky po mojich predchodcoch. Pot. Krv. Vidím ich snaženie. Nechali tu svoju dušu, prenechali štafetu, aby som po nich prišiel ja. Prenechali mi aj informáciu, že ich snaženie bolo márne. A tak sedím. Nie je to správne. Tie dvere by možno išlo rozraziť stoličkou. Strach obetovať svoje pohodlie sa ozve: „Ale čo ak?“ Nerozrazím ich, akurát stolicu si rozmlátim a zostanem na holej zemi. Tak ako tí predo mnou, lebo iba mojou snahou sa nič nezmení, voči cele som bezmocný.