reklama

Cesta

Cestu pokrývalo množstvo lístočkov rôznych farieb. Popadali z okolo stojacich stromov, ktoré vytvárali nad cestou tunel. Pešo si po nej vykračuje, odkopávajúc pri tom lístie pred seba. Tak ako keď bol malý. Vtedy ešte nešiel sám, vtedy mu bolo veselšie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Najhoršie je to že musí cestu prekonávať sám, bez pomoci. Tento tunel nádherný. Dlho už nim ide, a tak jeho krásu nevidí. Ale dnes, keď oddychoval opretý o jednu zelenú jabloň a pochutnával si zo zatvorenými očami na jej plodoch, vyrušil ho cudzí hlas. Starší trochu roztrasený. Otvoril oči a uvidel malého starčka, ktorý sa iba vďaka palici udržiaval na nohách. Zvráskavená tvár si pamätala všetko, všetky grimasy ktoré kedy použil. Oblečený v starom saku, viackrát zaplátanom a na hlave klobúk. Stál nad ním a usmieval sa.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Niečo mu hovoril, no on ešte nevnímal. Prekvapený návštevou. Už dlho sa z nikým nerozprával, svoj hlas pozná iba vďaka tomu, že si cestou pospevuje. Staré pesničky, ako vtedy keď bol malý. Keď spievali si do kroku stále a bolo im veselo. Teraz si už tak často nespieva. Pomaly sa zodvihol zo zeme a postavil sa oproti starčekovi. Stále sa na neho usmieval, so zvláštnou iskrou v očiach.

„Odtrhli by ste mi jedno jabĺčko mladý muž?“ skromne sa opýtal. „Prečo nie?“ odpovedal a rukou sa začal načahovať po jednom. „Tamto pekné červené, ani srdiečko.“ ukázal na jedno. Bolo trochu vyššie, povyskočil a odtrhol to želané jabĺčko. Keď ho starčekovi podával, spýtal sa ho: „Kto ste?“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Ja som niekto, ako ty.“ povedal a usmial sa. „Ako to myslíte, že ste ako ja?“ opýtal sa a skúmavým okom si obzeral tohto tajomného človiečika. Nemá nič, žiadnu batožinu. Všetko čo má, má oblečené na sebe. Jeho topánky majú už tak vyšúchanú podrážku, že ju skoro vôbec nevidno. Všimol si aj jazvy na jeho tvári, ktoré sa strácali v spleti vrások, a splývali s nimi. Starček si vzal podávané jabĺčko a začal si ho skúmavo prezerať. V jednej chvíli z ničoho nič vyslovil: „Nádhera“ a zahryzol sa do neho.

„Som človek na ceste, ako ty.“ dočkal sa konečne odpovede na svoju otázku. „A kam idete ujo?“ začal vyzvedať. Pochopil však, že sa od starčka konkrétnej odpovede asi nedočká. Dlho bolo ticho. Stali tam oproti sebe a sledovali sa navzájom. Zatiaľ čo dedko dojedal jabĺčko.
„Ja idem tam kam ty.“ povedal a začal si znovu obzerať korunu jablone.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nechápal. Ako môže tento človek vedieť kam ide, keď on sám to nevie. „Tak potom môžeme ísť spolu.“ oznámil dedkovi, no on hneď pokrútil hlavou „Joj synak, všetko je inak. Aj keď cieľ máme rovnaký, cesty naše niesu rovnaké. Podal by si mi ešte jedno?“ spýtal sa a ukázal do koruny stromu. „Podal ujo, ale iba ak mi poviete aký cieľ to teda máme.“ Začal dedka vydierať. „Všetci ľudia ho majú rovnaký.“ povedal pozerajúc sa stále na hore visiace jablká. „Ale tak potom prečo sme tu, na tejto ceste iba my dvaja?“ po tom ako vyslovil túto vetu sa mu starček pozrel priamo do očí, naklonil sa k nemu a ticho, ale výrazným hlbokým hlasom povedal: „Otázka by mala skôr znieť, prečo tu nie si sám?“ keď dohovoril žmurkol a naširoko sa usmial.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Prečo si teda na mojej ceste ty?“ uštipačne povedal dedkovi. „Ja? Ja som si prišiel na tvoju cestu po jabĺčka,“ a znovu zdvihol zrak do výšky. „Čo na tvojej ceste už jablká nerastú?“ prekvapene sa starčeka opýtal. Starček smutne pokrútil hlavou. „Nie, na mojej ceste už jablká nerastú. Ale boli časy keď aj na mojej rástli, a iný si ku mne po ne chodili. Teraz keď nie sú jablká, ku mne už nik nechodí.“

„Poďte chvíľu so mnou. Porozprávajte mi čo všetko ste cestou videli a koho ste stretli.“ navrhol dedkovi a vyliezol na strom po ďalšie jabĺčka, na ktoré už nedočiahol zo zeme. Obidvaja si napchali plné vrecká jabĺk a dali sa na cestu tunelom stromov. Starček mu porozprával ako k jazvám prišiel, keď sa učil loziť na stromy a iné zaujímavé príbehy.
„Prečo ste oblečený v saku?“ opýtal sa ho po čase. „V cieli bude oslava, a toto je moja príprava.“ dostal odpoveď,... starček sa zasmial popod nos.

„Ako budem vedieť že som v cieli?“ vyzvedal. „Tak, že okolitý svet bude biely, a už nebudeš v tuneli. Preto keď budeš blízko cieľa, uvidíš koniec tunela.“

Časom ich premohla únava. Zastali pri obrovskom dube a sadli si pod neho, vedľa seba. Iba tak sedeli. Dedko si z vnútorného vrecka na saku vytiahol fajku, strčil si ju do úst a zapálil. Pohmkával si pri bafkaní im obom známe melódie.
„Nezaoberaj sa príliš tým kam cesta smeruje, dôležitejšie je že existuje.“ to bolo posledné čo mu starček povedal. Deň vystriedala noc a tak tam spoločne pod dubom, ktorého lístie ich prikrylo ani paplón, zaspali.

Keď sa zobudil, starčeka už nebolo. Naokolo bolo zrazu leto, neskorá jeseň odišla s ním. Odtrhol si jablko z najbližšej jablone. Začal si ho obzerať. „Nádherné,“ povedal si a z chuti sa zahryzol. Pochopil.

roman moravčík

roman moravčík

Bloger 
  • Počet článkov:  30
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Opustiť smera potom sa vrátiť reprezentovať to čo môžete stratiť ..............................................snazim sa: fotit, malovat, kresliť, túlať sa a popri tom aj študovať...a občas sa aj poriadne vyspať Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáFantáziaFotografieHudbaSúkromné

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu