Pred štyrmi rokmi ochoreli dve moje priateľky na rakovinu. Jedna už nežije a druhá teraz zrecidivovala. Táto, o ktorej píšem absolvovala dve operácie, dlhú chemoterapiu. Problém bol zažehnaný, ale duša nevládala. Kvôli onkologickej terapii sa museli vysadiť lieky a bolo. Aj to sme preskákali. Na jej päťdesiatke pred dvoma rokmi sme sa všetci radovali, oslavovali sme výročie, ale aj to, že vlastne žije. Aj ja som tancovala na stole.
Pred dvoma mesiacmi pri náhodnej kontrole sa čosi našlo. To čosi, sme so všetkými trápeniami, pochybnosťami, s veľkou nádejou a utajovanou hrôzou riešili, lúštili, až sa ukázalo, že osud hrá zasa vabank.
Recidíva sa nelieči ľahko a nie je to optimistické. Ani pre lekárov, ani pre pacienta.
Po prvej chemoterapii jej vypadali vlasy, chodila do práce. Chodila do práce a riešila diagnostické problémy, lebo to jej dodávalo silu, ktorú potrebovala pre svoj boj.. Syn jej zmaturoval s vyznamenaním a prijali ho na vysokú školu . Veľmi sa oň obávala, aby mu jej choroba nezviazala ruky. Chce byť lekár.
Po štvrtej chemoterapii ju zasa rozbolela duša. Vraj, kvôli tomu, že syn odchádza z domu, ale vlastne je toho priveľa.
Stretla som ju. Tenučkými zápästiami si šúchala čelo. V parochni je teraz v lete prihorúco. Jej oči sú plné smútku, výsledky sa zlepšili, ale je schradnutá... a syn odchádza z domu... Učí sa teda chatovať, spoľahlivo sa pohybovať na internete, aby sa od seba priveľmi nevzdialili. Dnes má ďalšiu chemoterapiu. Bojuje.
Držíme jej palce. Veľmi sa o ňu bojíme.
Strácame priateľov, ako jeseň kvety.
Strácame ich, ako rodičia dospievajúce deti.
Bože môj, nevládzem o tom ďalej písať.
