Kritický stav XLVIII. Facies Hippocratica.

Aj tento dedúšik. Páperie ako odkvitnutá púpava sa chveje okolo uší, žltá tvár, spod pergamenových viečok vykúkajú tenučké polooblúčiky žltkavého beľma. Zvlhnutá tvár. Od dverí vidno, že z postele trčí nos, ktorý nebo prepichuje, akoby jeho duši príjazdovú cestu čistil.
Ešte pred týždňom s babičkou obedoval, potom si ľahol, že akosi nedobre. Zanedlho prudká bolesť v oblasti žalúdka skrútila jeho telo, ako keď úhor zavesený na háčiku bojuje o život. Babička najprv teplé prikladala, potom ľadom obložila, potom slovom a rukou tíšila, potom čajom nadájala.... Dedko sa krútil viac a viac. I kričať začal. A potom nevládal. Až keď mu ruky a nohy sinaveli, babička zmietaná strachom, o pomoc zavolala. Dedúšika za ruku až do sanitky držala. Dnu ju nevzali.
Kým do nemocnice cez autobus, trolejbus a pešo došla, dedúšika operovali. Bála sa oň. Plakala a modlila sa. Modlila sa a plakala. Dedúšik bol chorľavý, na srdce operovaný, v poslednej dobe mu netrávilo, mal trombózu, cukrovku a potom čosi s prostatou...
Povedali, že teraz je v kritickom stave, že tá strašná bolesť bol prasknutý vred, ale dedúšik má aj rakovinou rozožratý žlčník a metastázy v pečeni. Zlyháva mu srdce a obličky, pečeň je na figu, krv sa mu nezráža a namiesto jeho pľúc dýcha mašinka ...a vôbec sa nepreberá.
Sedela, hladkala ho ...a videla. Hlavou kýva, ale neprehovorí a neusmeje sa. Nepokojný, myká rukami. Opuchnutý je celý, povedali, že to tie obličky. Okolo neho mnoho mašiniek, ktoré po kvapkách prikvapkávajú lieky, aby sa srdce hýbalo, lebo nevládze. Vo vakoch okolo postele troška krvi a voľačo ružové a tmavohnedé, hádam žlč ...a v močovom nič, vraj nemočí. Srdce a obličky zlyhávajú, vysvetľovali.
Babička sedela a dumala, potom jej povedali, aby domov šla. Nerada, ale poslúchla. Nuž, keď nemočí, hádam obličky mu treba nové. Keď srdce nevládze, tiež nejakú pomoc potrebuje. Teraz všelijaké operácie robia. Chodila babička po byte a rozmýšľala. Štyridsaťšesť rokov v dobrom aj zlom. Ja mám dve obličky, srdce zdravé, nech si dedúšik požije...
Ráno pred pracovňou primára žmolila papier. Rukou napísaná žiadosť. Písala v nej, že žiada, aby jej vyoperovali jednu obličku a dedúšikovi ju hneď voperovali. Aj pol srdca mu dá, aby si ešte spolu požili. Osemdesiatka na krku. No...hoci len na krátko.
Dcér sa pýtala, že čo ony nato.
Tá z Ameriky, že nech si hneď kúpi aj dve truhly.
Tá druhá z Čiech, že im závidí tú lásku....