Kritický stav XX. Nosorožec.

V piatkovej službe niesla / viezla Rýchla lekárska pomoc z krčného oddelenia do Vyšných Hágov dusiaceho sa pacienta. Čakala ho vážna operácia, pretože mal dýchacie cesty - priedušnicu zúženú na 4 mm - to je užšia ako slamka. Cez taký priesvit dýchať, to je vyčerpávajúci boj o každý nádych, o každý mililiter kyslíka. Pred Braniskom pacient prestal prekonávať dierku a prestal dýchať a ... koniec. Lekár z RLP ho začal kriesiť, ale nevedel doň vpraviť dosť kyslíka, otočil sanitku, tryskom letel do Prešova. Permanentne mu masírovali srdce, ale dýchať sa do pacienta nedalo. Tkanivo v rane po tracheostómii mu upchalo priedušnicu.
Pacienta som po prvýkrát videla pätnásť minút neskôr, mal farbu zrelej slivky. Nedýchal, aj keď nejaké pohyby hrudníkom robil, frekvencia srdca bola 27 pulzov za minútu a vzápätí nula. Situácia kritická - priedušnica uzavretá, pacient udusený zúžením priedušnice. Zriedkavé, o to nebezpečnejšie.
Privolaný chirurg len krčil plecami, telefonoval do Hágov, že čo robiť. Krčiarka plakala, lebo vedeli, že si nedajú rady, že takú operáciu, robia len špecializované ústavy aj to so striedavým úspechom. Urobiť novú dierku do granulačným tkanivom zúženej priedušnice treba urobiť rýchlo, kým pacient dýcha. Robiť novú dierku keď nedýcha...
Tento pán v máji absolvoval operáciu srdca, ktorá sa skomplikovala. Zlyhali mu životne dôležité funkcie, bol dlho napojený na dýchací aparát práve cez tracheostómiu. Oslabeného pacienta opakovane napádali veľmi nepríjemné baktérie a jeho stav sa komplikoval nebezpečnou infekciou. Napriek všetkej nepriazni, vyškriabal sa z toho. Ako problém ostala zle hojaca sa rana po tracheostómii. Veľký problém, ktorý ho stál život.
Lenže vzdávať sa netreba. Zvlášť u nás nie. Pokúšala som sa tenkým vodičom nájsť pôvodnú 4 milimetrovú dierku. Medzitým sme pacientovi masírovali srdce, dostával elektrické výboje pre poruchu srdcového rytmu. Len dýchať sme zaň nevedeli, lebo nebolo ako. Zrazu tenký vodič niekam vliezol. Použila som hrubší vodič, ten išiel veľmi ťažko, ....ale vliezol. Potrebovala som niečo, čím by som rozšírila priedušnicu, ale nekrvavo - krv v dýchacích cestách by bol posledný klinec do rakvy. Pootvárala som všetky súpravy nástrojov, čo sme mali na tracheostómie, keď mi do oka padol nástroj, ktorý vyzerá ako kel nosorožca. „Nosorožec" liezol do priedušnice veľmi ťažko, už som to chcela vzdať. Bála som sa, že roztrhám priedušnicu a budem to ja, koho obvinia ako vinníka pacientovej smrti, nie stenózu - ale „ nosorožec" po chvíli vliezol, ako som dúfala do priedušnice . Podarilo sa.
Na tento nástroj sme konečne provizórne napojili dýchací prístroj. Pacient zružovel, srdce sa umúdrilo. Žiaľ, celá procedúra a resuscitácia trvala tak dlho, že nebolo rozumných pochýb o tom, že mozog pacienta bude poškodený. Namiesto „nosorožca" sa nám podarilo zaviesť normálnu kanylu. Dokonca !
Myslela som si.
Lenže, resuscitácia od Braniska do Prešova a v Prešove trvala viac ako tridsať minút, mozog sa dostatočne neokysličil, pacient nám asi ostane v kóme. Aspoň mám skúsenosť, ako to riešiť, ak bude nejaký iný pacient s takým problémom....
Odvážnemu šťastie praje. Ráno sa pacient prebral a hýbal, akoby sa nič nestalo. Akoby sa lekár RZP nebol takmer pok...l od strachu, akoby krčiarka neronila horké slzy, ktoré nepriniesli úľavu, ani nič neriešili, akoby chirurg nebol dostal asi tri cenné rady, žiaľ nepoužiteľné, akoby sme boli len náhodní okoloidúci okolo jeho postele...
Akože sme aj boli.