Kritický stav XXXVI. Vlajúci hrudník.

Štefan sa v práci primotal medzi bránu a nákladné auto, ktoré ho pritlačilo a rozdrvilo mu panvu, hrudník a brucho. Keď ho priviezli do nemocnice bol pri vedomí, navonok nekrvácal, mal primeraný krvný tlak, záchranári ho odovzdali na úrazovej chirurgii. Rozsah poranenia a to, že upadol do bezvedomia v šoku z vykrvácania viedlo k prijatiu na ARO.
Vnútorné krvácanie, je strata krvi nielen do telesných dutín a orgánov, ale aj do svalov, kĺbov a mäkkého tkaniva. Trochu sa zabúda nato, že každá zlomenina je spojená so stratou krvi do tkanív okolo nej. A zlomeniny veľkých kostí zvlášť. Zlomenina panvových kostí je spojená so stratou až 4 litrov krvi. Zlomenina stehnovej kosti - strata 2 litre, ramenná kosť liter. Takto stratenú krv nevidno v kalužiach a fľakoch na plachte a obväzoch. To, čo možno vidieť, je zväčšenie objemu končatiny a opuch. Klesá počet červených krviniek a hemoglobinu v krvnom obraze. Zastaviť takéto krvácanie nie je vždy možné. Nemôžete pochytať stovky malých cievok, ktoré sú neviditeľné, ale krv z nich ubúda po hojných kvapkách.
Organizmus sa bráni, snaží sa vytvárať zrazeniny. Zrazenina obsahuje krvné doštičky, ktoré ako sieť obaľujú zrážacie faktory z plazmy. Spotrebujú sa a v cirkulujúcej krvi je ich zrazu málo. Nové sa nestihnú vytvoriť a pokiaľ nedodáme nové, krvácanie bude pokračovať a faktory z krvi miznúť a rany budú krvácať ... Vytvorí sa bludný kruh.
Keď sme u Štefana zvládli šok z vykrvácania, do popredia vystúpil druhý problém. Štefan mal zlomené rebrá na oboch stranách, v sérii za sebou. Na dvoch miestach v priebehu rebier. Vylomené segmenty hrudnej steny. Podľa typu dýchania spojeného s týmto poranením sa stav volá vlajúci hrudník.
Integrita hrudníka je pre mechaniku dýchania nesmierne dôležitá. Pri nádychu sa objem hrudníka zväčši a pľúca sa zmenou vnútrohrudného tlaku naplnia vzduchom, čo je dôležité pre výmenu kyslíka v pľúcach. Pri vlajúcom hrudníku sa pri nádychu mostík a časť odlomených rebier vťahuje a druhá časť sa naopak odťahuje a napína hrudnú stenu. Vznikajú paradoxné pohyby hrudnej steny. Pľúca sa neplnia vzduchom dostatočne. A nielen to. Pľúca sú zvyčajne tiež poranené, pomliaždené. Pomliaždenie znamená, že pľúcne mechúriky sú nevzdušné a nevymieňajú kyslík. Plocha pľúc, ktorá je schopná vymieňať kyslík, sa prudko zmenšuje.
U Štefana situácia vyzerala tak, že „zmenšené pľúca" sa veľkosťou vyrovnali pľúcam bábätka. Takéto malé pľúcka museli pokryť kyslíkové potreby dospelého chlapa. Stlačením hrudníka mnohé pľúcne mechúriky popraskali a vzduch vnikol do pohrudnice, vznikol pneumothorax. Do hrudníka sme museli zaviesť drény/ hadice na jeho odsávanie. Nahromadený vzduch v pohrudnici by stláčal už aj tak malé pľúca .
Umelá ventilácia pľúc pomáha, vytvorí zvnútra pneumatickú dlahu pre hrudnú stenu. To sa ľahko povie lenže...Je to dlhý, náročný, často trpezlivý a zúfalý boj o kyslík. Pravidelne meriame a počítame parametre, kontrolujeme koncentráciu kyslíka v krvi a meníme nastavenia dýchacieho prístroja, aby ste predsa len nejaký kyslík prepašovali do pľúc a hlavne do krvi, ktorá ho roznesie k orgánom.
A ono to napriek našej snahe nevychádzalo. Kyslíka bolo málo a menej... nech sme robili, čo sme robilii, mali sme pocit, že nezvíťazíme .
Štefan nás trápil a my jeho, hoci on milosrdne spal. V pomliaždených pľúcach sa usadila infekcia, ktorá je zvyčajná komplikácia napriek všetkým opatreniam, aké sa robia. Prevalila sa do pohrudnice a my sme vyťahovali hnis ... Situácia sa zhoršovala. Štefan horel v štyridsaťstupňových horúčkach ako v ohni. Jeho rezervy sa zmenšovali, pľúca nevládali, ani my sme mu nedokázali dodávať toľko kyslíka, aby bunky životne dôležitých orgánov mali dosť energie. Skláňali sme hlavu, bezmocne rozhadzovali rukami a bezradne krčili ramenami.
Päť detí. Smrkali pri jeho lôžku a neustále nás ubezpečovali, že nám veria.
Moja mamka bola detská lekárka a tých päť detí ( teraz dospelých) boli jej pacienti. V živote som o nich a ich príbehu nepočula. Neustále mi pripomínali, aká mamka bola skvelá lekárka, lebo oni boli často choré a otec si neraz nevedel rady a zúfal, keď aj traja ležali. A ona ho vždy ukľudnila, presne vysvetlila a povedala, čo má robiť. Poslala k nim sestričku...a koľkokrát aj sama zašla ..a aha, akí sú dnes. Oni si myslia, veria, že všetko bude dobre. Nech som hovorila , čo som hovorila, nepopustili. A mňa išlo rozpučiť od zlosti. Veď to, čo bolo a dialo sa so Štefanom bolo stokrát vážnejšie a horšie, bolo to niečo iné, ako bežné detské nemoci!
A potom Štefanovi zastalo v mojej službe srdce. Kriesili sme s pocitom márnosti. Už sme sa nemali o čo oprieť. Okrem pľúc mu zlyhávali a j ostatné orgány. Resuscitovali sme ho s tým, že tak to má byť, že mne ostal Čierny Peter...veď sa navzájom s deťmi poznáme.
Lenže Štefan to naplánoval inak. Srdce začalo pracovať po pätnástich minútach, dosť nato, aby sa poškodil nedostatkom kyslíka trápený mozog.
- No, veď uvidíme, ako dlho ? Otázka času, kedy srdce znovu zastane. - Povedali sme si.
A ono.. do dnes.
Štefan žije. Žije už štyri roky. Mozog je v poriadku. Pľúca a srdce nie sú fit, takže dokáže len tie najbežnejšie úkony. Naje sa, umyje a motká sa po dome. Chýba mu kus čreva a trávenie nie je ono. Radšej sedí doma. Ťažko sa mu chodí a má poškodenú močovú rúru. Pravidelne absolvuje malé operačné zákroky na urológii, pri ktorých ho uspávame. Zvykne pozdravovať sestričky a poplakať si, lebo jeho život je ťažký a občas nepríjemný. Najstaršia dcéra - hlava rodiny - nám posiela jahody zo záhrady, inokedy cukríky, pozdravy...
Deti a vnuci mu nedovolia zúfať. To prvé vnúča, čo najstaršia dcéra nosila pod srdcom, keď on umieral, nám na Vianoce nakreslilo anjelika s ryšavými vlasmi a zopnutými rukami.