Kým som však stihol prepnúť, Procházka povedal niečo, čo doteraz nezaznelo. Vyzval prokuratúru, nech nahrávku celú zverejní – vraj sa nemá čoho báť a jeho svedomie je čisté. Nuž, a toto si tuším zaslúži povedať pár slov aj verejne.
Procházku som volil v prvom kole prezidentských volieb. Nemal som na to žiaden zvláštny dôvod – bol mi celkom sympatický a jeho sebavedomie na americký spôsob mi na rozdiel od mojich kamošov v krčme neprekážalo. Mal som ho zafixovaného ako excelentného právnika a trafilo ma aj zopár jeho briskných blogov ešte za prvej Radičovej vlády. Z ľudí, čo stáli na prezidentskom štarte, mi prišiel ako najperspektívnejší.
Výsledok prvého kola ma prekvapil, zjavne som nebol sám, čo rozmýšľal podobne. Áno, aj mňa rozčúlili tie nejapné Procházkove tančeky pred druhým kolom, pretože odstrel Fica bol pre mňa prvoradý a keď nie Procházka, tak určite Kiska. Ale stále sa mi zdalo to vajatanie na Kiskovej tlačovke menším prúserom, ako Kňažkovo zbabelé zahrabanie sa v piesku.
Každopádne, tešil som sa z jedného – že Procházkova nová strana prinesie rovnaký vietor do parlamentných volieb ako Kiska do prezidentských. A na úlohu budúceho premiéra je mladý právnik z môjho pohľadu vybavený lepšie ako súčasná hlava štátu (čo by zrejme bola Kiskova úloha, ak by v prezidentských voľbách neuspel).
A tak som po očku sledoval zrod Siete, zatlieskal som Procházkovi za vzdanie sa poslaneckého mandátu (dodnes mu to kvitujem, keď každodenne v správach z parlamentu vidím všelijakých lipšicov, miškovov, novotných a im podobných, ktorí veselo poslancujú za dôveru voličov ich bývalých strán, robiac reklamu tým svojim novým) a čakal som na zásadné návrhy, ako chcú ambiocózni mlaďasi zmeniť život tejto krajiny. Namiesto toho vypukol v júni nahrávkový cirkus a de facto sa dodnes neskončil.
O Matovičovej úlohe mám osobne jasno. Tento chlapec by za päť korún predal vlastnú dušu, keby mu to zaistilo štek v hlavných sprách a desatinku preferencií k tomu. Celá jeho kariéra je obyčajným chladnokrvným a na efekt starostlivo vypočítaným divadlom – od kauzy „ponúkaného úplatku“, ktorý bol vraj nakoniec len žartom, cez cynické predvolebné odpálenie spolupracovníkov, prevyšujúcich ho osobnostne o niekoľko levelov, až po eštebácke nahrávanie si súkromných rozhovorov s budúcimi potenciálnymi protivníkmi.
Ale Procházka na nahrávke ma mrzel a jediné, čo som chcel vedieť, ako to naozaj bolo. Čakal som, že sa postaví pred kamery a všetko vysvetlí, no namiesto toho sa zamotával a zamotával do vlastných konštrukcií. A ťahalo sa to tak dlho, až ma to síce prestalo zaujímať, no ostala pachuť, cez ktorú som sa už pozeral na všetky aktivity Siete, hoci mnohé z nich jasne ukazovali, že z dnešnej opozície má táto strana jediný reálny program.
Návrh na zverejnenie celej nahrávky je najlepším riešením, škoda, že naň gazda nepristúpil hneď. Každý si bude môcť spraviť názor sám a rozhodnúť sa, či mu dá ešte šancu. Procházkovo vystupovanie je v poslednom čase skromnejšie, cielenejšie na program, a ak je jeho návrh na zverejnenie nahrávky pokračovaním „zbavovania sa posledných zvyškov ješitnosti“, o ktorom nedávno hovoril, treba mu len tlieskať. A po uzavretí nahrávkovej kauzy sa konečne začať baviť o tom, čo potrebuje ťažko skúšané Slovensko.
