Po mojich potulkách obľúbeným Gréckom ma vždy zaujme, hoci chodím na vlastnú päsť, ponuka gréckych ostrovov v cestovných kanceláriach. Každý má svoje čaro; samozrejme, čo cestovka, to chuť. Jedna najviac ospevuje Korfu, druhá Krétu, ďalšia sa snaží nalákať zákazníkov na Kos či Samos. Skoro všetky však majú niečo spoločné: tvrdia, že Santoriny je ostrov snov, stratená bájna Atlantída, najgréckejší ostrov… Bájna Atlantída možno, ale to ostatné? Určite nie. Minulé leto sme sa s priateľom rozhodovali, kam si „odskočíme“ z Kréty na výlet. Rozhodovali sme sa v rámci kykladských ostrovov medzi Milosom s nádhernými plážami a Santoriny s…, ktoré bolo bližšie. Nakoniec pod mojím tlakom vyhralo Santoriny – veď sa hovorí, že to je najkrajší ostrov Grécka. Kúpu spiatočného štvordňového lístka som však neskôr prudko oľutovala. Na ostrov sme loďou po štyroch hodinách dorazili v noci. Vítala nás ozrutná čierna skala a stovky grékov s tabuľkami „For rent“, loviacich prichádzajúcich turistov. Kým sme sa stihli poobzerať, už sme sa rútili prudko stúpajúcou cestou v skalách vo veľkej dodávke, do ktorej nás natlačil sympaťák Grék so svojou tehotnou manželkou. Vysadili nás o 20 minút v hlavnom meste Fira pred pekným malým hotelom, kde nás majiteľka ubytovala za dobrú cenu. To sme ešte nevedeli, že sa hotel najbližšie dni stane naším útočiskom.Hlavné mesto je pružné, žije do neskorej noci. Keď som si dovtedy myslela, že ostrov je pre starších ľudí, dôchodcov a romantické páry, môj názor sa teraz zmenil. Ulice sú plné bohatých mladých Grékov, najmä Aténčanov, ktorí si z Firy spravili druhé malé Atény. Prechádzka Firou v noci je pôsobivá, to áno. Značkové i neznačkové obchody ponúkajú svoj tovar, reštaurácie na vás volajú z každého kroku, do barov a klubov vás lákajú tancujúci fešáci a fešandy, cukrárne otvorené do rána s krásne vyzerajúcimi zákuskami zaujmú aj tých menej mlsných… Z kopcovitých vydláždených chodníkov máte výhľad na svietiace mesto na skale, avšak možnosť prechádzky je obmedzená – väčina snehobielych domov sú totiž hotely, kde majú vstup povolený len hoteloví hostia. Z tohto pohľadu by bolo všetko v poriadku, kým nezistíte, že 1) vo Fire taverna, ktorá sa „hrá“ na tradičnú grécku reštauráciu, je len miesto, kde zaplatíte za zlú večeru s pohárom vína a minerálky 60 euro a grécku kuchyňu ani nezacítite, 2) do tých klubov, kde máte pocit, že ste na predvádzaní najnovších módnych trendov, platíte vstupné 20 euro.Nie som človek, ktorý na dovolenke „žgrgloší“ - a najmä nie v Grécku. Chcem dobrej jesť, chcem piť, chcem sa baviť a vidieť. Takže zjem zlú večeru - až neskôr zisťujem, že na Santoriny sa jednoducho dobre najesť nedá (okrem bagetérie) – to sa mi v Grécku ešte nestalo. Zaplatíme vstupné 40 euro a popíjame v trendy clube whisky za ďaľších 40. V pohode, veď som na dovolenke, myslím si a možno sa tvárim kyslo…Ako sa asi tvárim na druhý deň, keď si vychutnávam pohľad na more z jednej z kaviarní na skalisku a kávičku za 10 eur? No, čo ja viem? Nie je to trochu veľa? Či nie? Veď platím za výhľad, jasné! Obchodníci chcú peniaze za to, čo je tam iné, čo inde nevidíte.Ideme na pláž. Slovenské katalógy predstavujú tento vulkanický ostrov ako veľmi zaujímavý, okrem iného vďaka čiernej pláži. Pochopím - jednej čiernej pláži, keďže viac sa nespomína. Skutočnosť je iná. Všetky sú čierne, a jedna červená – tú spoznám ako prvú. Vydržíme tam hodinku a ďalšiu pol šlapeme naspäť cez skaliská k zaparkovanej motorke. Opäť o 14 eur ľahší, za dve lehátka - bez dáždnika. Nemyslím si, že sa na Red beach cítim zle, pretože začínam byť pekne nabrúsená. Je mi tam zle, pretože pláž je preplnená, a keď pozriem okolo seba, mám pocit, že sa red skaly zosypú každú chvíľu na nás. No nič, keďže stále frajerovi neverím, že tam normálna pláž nie je, vravím si: „Spýtame sa domácej, ona nám poradí nejakú peknú pláž.“ Poradila. „Poly oreo paralia, veľmi krásna pláž,“ kričí a ukazuje cestu na mape. Na Santoriny to nie je zložité, ostrov prejdete na malom skútri za pár desiatok minút. Zvláštne je aj to, že takmer z každého miesta na ostrove vidíte more - to však vo mne príliš pozitívne pocity nevzbudzuje. Cestou na „poly oreo paralia“ míňame motorkou niečo, čo mi pripadá ako mesačná krajina s morom. Typická architektúra zmizla a my sme v otvorenej krajine bez stromov, všade kamene, prach a hlina. Mám pocit, že mi zapína. „Tu nie sú pekné pláže, toto sú pláže, čo teraz vidím, na čo sa teraz pozerám…“ Prečo to viem? Lebo vidím ľudí, ktorí sa tam kúpu, a slnečníky. „A toto? Dúfam, že toto nie je tá najkrajšia pláž, na ktorú nás poslala naša domáca!“. Tabuľa s nápisom nekalme, sme tam. Z motorky zostúpim len ja, aby som urobila pár fotiek, pretože by mi to nikto neuveril a frčíme naspäť do nášho malého krásneho štýlového hotela, kde sa kúpem v bazéne a teším sa ako malé decko na krétske more, ktoré uvidím za dva dni…Záver:Keď nič iné, snáď aspoň uvidím ten povestný západ slnka z „balkóna sveta“, ktoré sľubujú cestovky. Motorkou sme v meste Oia na severe (?) ostrova za pol hodinky. Oia je krásna, prívetivejšia ako Fira. Reštaurácie a bary sú akoby viac zastrčené alebo ich nemáte čas vnímať, pretože sa kocháte výhľadom, ktorý naozaj stojí za to. Keď prechádzam rozpálenámi bielymi chodníkmi medzi farebnými terasovitými domami, až sa mi krúti hlava – je to veľmi vysoko a o to pôsobivejšie. Každé posedenie láka tabuľami s nápismi „Sunset view“, takže sa ťažko rozhodujeme, odkiaľ budeme západ slnka sledovať. Nakoniec si nájdeme bar s dobrým výhľadom a čakáme. Strašne fúka, popíjame na terase kávu (za 12 euro, tu je lepší výhľad), snažím sa tváriť romanticky. Frajer sa nudí, tých gréckych západov slnka už videl dosť… Slnko pomaly padá k moru…Čo vám budem hovoriť, zázrak sa nekonal. Krajší západ slnka vidím každý deň z môjho okna v Bratislave. Nevadí, aj tak to malo svoje čaro. Podikateľ na Santoriny - pre mňa už obyvateľ tohto ostrova nie je typický Grék - vie ako na turistov. K západu slnka pustí pôsobivú hudbu, potom všetko stíchne a vy len pozeráte a ani sa nepohnete, stačí počuť more a pozerať na slnko a oblohu, a je jedno či hrá farbami alebo nie.
