Korfu milujem ďalej, a stále, a navždy...

Už v autobuse, ktorý nás mal dopraviť do nášho letoviska, som naširoko roztvorenými očami pozerala von oknom a snažila sa prísť na to, čo sa mi tu zatiaľ páči, čo ma tu doteraz, za tých niekoľko minút, tak zaujalo… Pamätám si, že som ešte nerozumela žiadnemú nápisu na obchodoch a tabuliach.Týždeň preletel ako vie len čas na peknej dovolenke preletieť. Boli to dni radosti, zábavy, jedenia a pitia a najmä úplnej pohody a spriaznenosti medzi nami tromi. Priniesli sme si kopu fotiek, ktoré potom dlhé mesiace viac či menej intenzívne zdobili moju kanceláriu a plochu na počítači. Priniesla som si zaľúbenie do uhoriek, ktoré som predtým rada nemala a aj dovtedy nepoznanú rozkoš z mora a piesku (v Chorvátsku sa mi to do takej miery nepodarilo). Ako týždne a mesiace plynuli, ja som čoraz viac myslela na Grécko. Tak isto ako ostalo hlboko vo mne po návrate z neho, tam bolo aj teraz. S vidinou návratu..Vrátila som sa tam. Opäť s mojimi dvoma kamarátkami. Po tých dňoch sa moja láska k ostrovu ešte viac prehĺbila. Natoľko, že som sa chcela začať učiť jeho reč. Prečo však v mojich očiach na fotkách chýbala tá divá veselosť, ktorá z nich svietila po návrate pred rokom? A prečo moje oči skutočné plakali vždy, keď sa dalo? Prečo boli moje uši hluché a pohľad prázdny? Toto spraví s človekom očarenie miestom? Nasledovali dni smútku za strateným časom, ktorý kvôli mne uplynul takým zvláštnym spôsobom, akým uplynul. Boli to dni posadnutosti a kŕčovitých myšlienok, ktoré chvalabohu, boli iba navonok vo forme slov proti mne. A vtedy niekedy, keď mi na chvíľu svitla nádej, že sa všetko dá ešte napraviť, som povedala: Musím sa tam ešte vrátiť. Kvôli nikomu, len kvôli sebe, zbaviť sa toho pocitu, ktorý som mala a znova byť šťastná, že som tam. Sama so svojimi myšlienkami, ktoré som mohla ozdraviť na milovanom mieste.A tak som išla. Spoločnosť mi robila teraz už iná kamarátka. Stačilo pár dní, krásnych dní, aby sa všetko vrátilo do starých, avšak už o poznanie iných koľajníc. S poznaním novej netušenej radosti z jazdy na motorke, z jazdy krajinou, ktorú som si tak zamilovala? A čo ten pocit, ktorý tlačil až v žalúdku, keď ma more posúvalo zároveň s prílivom a ja som mu mohla hodiny v tichosti ustupovať? Až keď sa zobudila kamarátka, ktorá zaspala v piesku, sme sadli na motorku a pohli sa opäť ďalej, bez toho, aby sme presne vedeli, kam…Horúce dni v prázdnych uliciach, po ktorých sa lenivo vlečieme počas siesty, olivové háje, trochu strašidelné, ale také pokojné, v ktorých sa skryjeme pred slnkom, stúpajúce kľukaté cesty, vinúce sa hore, smerom do vnútrozemia, kde sa zastavil čas, (na Korfu sa vždy cítite, akoby čas stál a chcete, aby každá sekunda trvala o čosi dlhšie), ulice ožívajúce s prichádzajúcim večerom a osviežujúcim, teraz príjemne chladivým morským vetrom, opojné víno „rose“, ktoré pijeme v taverne, svieže lahodné jedlo, ktorým sa celé dni živíme. A potom život v uliciach, kde sa do rána bavíme… - to sú tie veci, pre ktoré sa tam vraciam a ktoré ma hrejú v spomienkach a prinášajú bláznivé šťastie do života. A obrovské farebné kvety, ktoré všade rozvoniavajú, i horúca sambuka, ktorá vženie červeň a horko do vašich líc, i hučanie mora, i krik a vrava rozprávajúcich sa Grékov. I to všetko.Nápisy na tabuliach a obchodoch už teraz poľahky prečítam a rozumiem aj ich reč. Korfu milujem ďalej, a stále, a navždy.