Nikos vedla mna spokojne odfukoval az chrapal. Ale...Neprevaloval sa, nekychol, neskrabal sa, preco sa teda postel tak cudne kyve a hrka? Zamrazilo ma, vystrelilo do sedu a ako splasena srnka som s vypulenymi ocami pozerala okolo seba. Bol to neprijemny pocit, pretoze telo okamzite postrehlo, ze sa nehybe len postel, ale aj dlazka, cele poschodie, dom, zem. Trvalo to par sekund a ked to skoncilo, skrikla som do tmy: "Niko?" Ten prestal chrapat, asi dve sekundy premyslal a potom flegmaticky zamrmlal: "Seismos itan." (Doslovny preklad: zemetrasenie bolo) a spal dalej. Ja som chvilu rozmyslala a zacala som polo placlivo polo nahnevane:
"Tu je zemetrasenie a ty kludne spis?"
Ticho.
"Niko!!!"
"Co je Janio, ved uz neni." Chr, chrrr, chrrrrr.
"Teraz neni. Ale male zemetraseia su predzvestou vacsieho. A to urcite pride, ked budem zajtra sama doma a mna porazi!"
Zasmiatie a chr chrrrrr.
Nemohla som zaspat este dost dlho. Predstavovala som, ze o chvilu sa zacne dalsie, nas dom sa zruti a nas zasype. Alebo to pride zajtra, ked tu budem sama a spanikarim. Co je pre mna zemetrasenie nieco ako pre Grekov? Ti si to nacvicovali od skolky, ako sa zachovat. Aby ste vedeli, to co vidame vo filmoch, ze sa treba postavit pod ram dveri, je vraj blbost. Treba sa skryt pod stol, v ziadnom pripade nevychadzat na balkon ani schodiste. Preckat pod stolom a po skonceni vyjst von z domu. Pri tychto myslienkach som si hned uvedomila, ze my mame stol v obyvacke taky nizky, ze by ma asi neukryl (vlastne ani nema nozicky), v jedalni je sice velky mohutny stol, ktory ma ale hrube poprepletane nohy, takze by tam pre mna nebolo miesta; jediny "pouzitelny" by bol v kuchyni - skleneny. Perfektne. Okrem toho, ze ma zasype, ma este aj poreze. Moja prebdena noc nekoncila a od zemetrasenia som presla na nacvik poplachov (ako sa presne volali?) na zakladnych skolach. (Nastastie ma to zastihlo len prvy stupen.) Tak ako mali Greci nacvicovali, co robit v pripade zemetrasenia, my sme nacvicovali, co robit v pripade vojnoveho poplachu. Myslela som na to ako nam vzdy rozdali plynove masky a nahnali nas za hluku sireny do satni. Vzdy som sa bala, ze to bude naozaj. No a pri tychto krasnych myslienkach som nakoniec zaspala. A nic zle sa mi konecne nesnivalo:-)
