Čo má človek robiť, ak má rád niekoho, kto nevie čo chce? Ako dlho má s ním mať trpezlivosť, zotrvávať v stave nádeje, pristúpiť na jeho hru, dúfať v skorý koniec neistoty a pozitívny výsledok?
Jeden deň sa presviedčate, že je všetko ok, že jeho zmiešané pocity sú prirodzené a keby nechcel byť s vami, už by s vami nebol. Inokedy máte depresie, plačete, nie ste schopná robiť nič, len rozmýšľať nad tým všetkým.
Potom vás niečo osvieti a vy sa vidíte očami nejakej tretej osoby. "Dievča, spamätaj sa. Toto nie si ty. Ty si silná žena, čo nie je odkázaná na chlapa, ktorý nevie byť sám od seba úprimný, nevieš či si môžeš dovoliť osloviť ho "miláčik", nezavoláš mu, hoci ho túžiš počuť, lebo naňho nechceš vyvíjať nátlak. Takých, čo s tebou budú "len tak, aby sa nenudili" nájdeš na každom kroku. Vedel do čoho ide, ty si bola tá, ktorá sa ho niekoľkokrát pýtala, či to tak naozaj chce. Chcel. A po mesiaci ti povedal, že po celý ten čas si nebol istý. Dokedy sa chceš trápiť?" Zrazu je riešenie jednoduché. Prefackať seba, potom jeho a ďakovať Bohu, že toto šialenstvo netrvalo dlhšie.
Škoda len, že viete aké to je, nevedieť sa rozhodnúť. Ponúka sa otázka: "Môže vôbec človek nevedieť čo chce?" Netuší to v skutočnosti niekde v podvedomí? Ak sa nevie rozhodnúť medzi dvoma "vecami", nechce náhodou nejakú tretiu?
A vy už ste zistili, aká je odpoveď. Možno to zistí aj on, ale to už bude po dileme. Už nebude medzi čím sa rozhodovať. Človek zistí, čo mal, až keď to stratí...to je jedna veľká pravda.
