Vlastne…
Na obdobiesocializmu mám pekné spomienky. Chodila som do škôlky, nosila som pančucháče,rovnaké, ako všetky ostatné deti, kreslila som si s voskovkami a hrala sa scéčkami. Televízor sme nemali, za to sme mali starú ruskú premietačku avečer sme si pred spaním premietali rozprávky. Moje obľúbené jedlo bola fašírkaso zemiakovou kašou a na desiatu som si nevedela predstaviť niš chutnejšie ako“stjúhanú mukvicku s jabúckom”. Jablká sú ovocie môjho detstva, odvtedy ichzbožňujem. Pravda, ešte boli aj kubánske pomaranče, ale tie som nelúbila. Cezvíkend sme si občas piekli vlastný chlieb, lebo neexistovalo, aby bolo niečootvorené. Slovo supermarket som poznala len spočutia a vzbudzovalo vo mnerešpekt.
Ešte sipamätám, ako oco raz počúval radio a z ničoho nič začal skákať a na plné ústavykrikovať: “Padli komunisti!” A ja som vo svojej 4-ročnej hlavičke nechápala,odkiaľ padli. A potom som prišla do škôlky a pozdravila som učiteľku spolu sostatnými deťmi: “Dobré ráno súdružka učiteľka.” A ona nám celkomnepochopiteľne povedala, aby sme hovorili paniučiteľka, nie súdružka. A opäť somnerozumela prečo.
Na obdobiesocializmu mám pomerne “stručné” a jednoduché spomienky. Nemali sme peniaze,ale bola som šťastná. Prečo? Lebo to bolo v podstate bezstarostné obdobie - obdobie môjhodetstva.
Možnopreto, že som sa vedela tešiť z maličkostí ako mandarínky či kokakola naVianoce. Možno preto, že ma veci ako politika či nejakí politickí väzni,ideológia strany, byrokracia ani diskriminácia a terorizovanie (nielen) veriacich nezaujímali. Detskánevedomosť má svoje výhody :)
