Týchto pár signálov, ktoré vyslala, stačilo každémusprávnemu chlapovi na to, aby pochopil, že ju má objať okolo plieca privinúť k sebe. Posadiť na kolená a pestovať ako keby bolabábätko, zobrať jej dlane do svojich a dýchať na ne teplý, dôverne známy dych.Alebo navrhnúť presun do vyhriatej kaviarne či tepla jeho bytu (bez vedľajšíchúmyslov, samozrejme) alebo jej obetavo dať svoj zvršok a smiať saz toho, ako smiešne v ňom vyzerá.
Teraz nechcela ísť preč z tejto lavičky, od letnejnočnej oblohy a adrenalínových ruchov mestského parku. Chcela svojobľúbený sveter – Jeho sveter. Pásikavý, červeno-modro-biely. O dosť číselväčší, takmer po kolená. Vyťahaný - keď„haluzili“, zmestili sa doňho obidvaja. Veď mu aj hovorili „náš sveter“. Pranímvyblednuté farby ho robili ešte viac charizmatickým.
Vedeli, že keď sa rozlúčia pred jej domom, zoberie si ho sosebou do svojej izby. Bude ho mať tak dlho, kým z neho nevyprchá vôňaaviváže a Jeho. Zaborí si doňho tvár a spomenie si na Jehobozky...hladkanie po tvári...pevné objatie. Alebo si ho oblečie a budev ňom spať.
Snívať o majiteľovi svetra a vychutnávať povolenúdávku fetišizmu.
