Nuž, veru spravilo to a celkom som sa pobavila. "Bože, aká som slávna", zavtipkovala som keď mi to vyhodilo niekoľko odkazov so zvýrazneným mojím celým menom. Veď mám blog, články na internetovej verzii školského časopisu a regionálnych novín a najmä...asistentka Vladimíra Mečiara sa volá presne tak ako ja – Katarína Rosinová (to je ale drzosť).
Túto slečnu som síce v živote nevidela, za to som o nej viackrát počula. Moja mama, tiež Katarína, o ktorej mnohí vedia len to, že má dcéru v mojom veku, sa toho však napočúvala viac než dosť dosť. „No dobre sa darí tej tvojej dcérenke“, uštipačne podotkla jedna jej kolegyňa.
„No veď darí“, opatrne odvetila mama nevediac, na čo naráža.
„O nej písali zase minule“, pokračovala kolegňa.
Mama ešte stále nechápala. „O nej? No neviem, je to možné. Ale ona skôr písala do novín, to asi myslíš“, neodpustila si spomenúť moju letnú brigádu.
„Ále čoby. Písali, že krstila. Cédéčko“, nedala sa odbiť. „Slečna asistentka“, dodala sprisahanecky. Vtedy mame svitlo. „Ježiši nie“, snažila sa odvrátiť katastrofu. „Ona nie je Mečiarova asistentka!“ Viem si predstaviť, že sa zľakla ako čert svätenej vody.
Veru nie som, aj keď sme približne rovnako staré. Mám červené vlasy, ona čierne, navyše ja si pána Mečiara držím od tela. A vlastne to môže byť v pohode slečna, kto vie. Len je šikovná a má rada peniaze. Teraz sa trošku pohrám s myšlienkami. No nebola by to sranda, keby niekorý z Mečiarových politických protivníkov prijal za asistentku dievčinu s rovnakým menom?
Tak by ma zaujímalo, koľko je ešte na svete Katarín Rosinových…možno by som sa uplatnila :)
