U nás do Mekáča chodí niekoľko typov zákazníkov.Zamilované dvojice si skočia najčastejšie na zmrzlinu, dve tridistničky radyklebetia pri ľadovej káve. Nové tváre ostýchavo pozerajú okolo seba a snáďsto krát študujú ponukovú tabuľu, v ktorej sa však aj tak nevyznajú.Nakoniec si dajú to, čo je podľa nich najlacnejšie – malé hranolky, malú kolua hamburger. Chyba. Nič malé sa v meku neoplatí. Ale o tom snáďv inom článku, tento nemá hodnotiť marketingové ťahy firmy.
S ľuďmi,ktorí sú tu prvý alebo takmer prvý raz, si my - zamestnanci užijeme najviacsrandy. Občas si vypýtajú „dva deci kofoly“, kebab, bagetu alebo „párek v rohlíku“.Najviac sa pobavíme, keď komolia názvy produktov. No uznajte, kto by sanesmial, keď si zákazník vypýta „happy metal“ a myslí tým happy meal,balíček s hračkou. Toto je tá svetlejšia stránka, pozlátko.
Chodenie do McDonaldu u nás je plné paradoxov, ktoréhraničia s absurditou. Nie každý Slovák má na to, aby sa mohol ísťhocikedy dosýtosti najesť nezdravého fastfoodu. V Amerike je to lacné a podradné,u nás porovnateľné s návštevou priemerne luxusnej reštaurácie. Deti z lepšiesituovaných rodín sa v škole machrujú, že boli s rodičmi v Mekdonalde.Ich menej zámožní spolužiaci si také niečo musia zaslúžiť. Táto radosť je imdopriata len keď je výnimočná príležitosť – narodeniny, alebo vysvedčenie. Ajfirma Mc Donald´s myslí v tieto dni na zákazníkov a z času načasim niečo daruje. „Mal si samé jednotky? Nech sa páči, 60 gramov solia tuku zadarmo! Všetko karcinogénne! Najprv si však niečo musíš kúpiť.Aspoň nejakú tú sladkú ľadovú a bublinkovú žbrndu.“ Že deti sa neriadiapodľa toho, čo je zdravé, dokonca niekedy ani podľa toho, čo je chutné, alevplýva na nich reklama, spolužiaci, láka ich farebná šmýkačka a šašo Ronald...toby sa ešte dalo pochopiť. Ale čo ich rodičia?
Po dvoch rokoch strávených v unisex uniformenapáchnutej „vyprážanými výparmi“ to už vidím z krásneho nadhľadu. Avšakneprestávam sa čudovať. Spoza pultu sledujem štamgastov - pánov manažérov sosvojimi neutíchajúcimi mobilmi a notebookmi. Seriózni elegáni v oblekoch savyžívajú v jedení rukami, hranolčeky si s pôžitkom vysypú na miliónkrátpoužitý plastový podnos, majonéza zo sendvičov im efektne steká dolu do hladkaoholenými tvárami a svoj výdatný obed zapíjajú kokakolouz papierových pohárov. Kráľovský výraz na ich tvárach ma núti vykríknuť hlášku z jednej výbornej českej komédie:„Tak có, Onasisú?“
Cez víkend sem radi zájdu spolu so svojimi modernými manželkamia neposednými deťmi, ktoré síce môžupôsobiť rozmaznane, ale sú len, chudiatka, hyperaktívne. Celá rodina máz návštevy McDonald´s zážitok. Veď je to tam také americké! Hluka chaos k tomu patrí, neporiadok tiež. Kto si chce dopriať luxus,musí si niekedy aj vystáť radu. Ďeťúrence budú mať radosť, môžu sa dosýtosti vyblázniť a ponaháňať.
Prišla som však nato, že zákazníkom tohto typu mc „jedlo“ vôbec nepripadá drahé. Sú totiž v tom,že v cene majú aj povolenie na aroganciu, nepríjemnosť, nárok na vynadanieobsluhe, keď sa im čokoľvek nepozdáva, možnosť zanechať po sebe špinavý stôl(aj dlážku pod ním), kopy nedojedeného jedla a obalov z neho na stole...skrátka svinčík, za ktorí by sa nemuseli hanbiť ani samotné svine. Nikomuz nich to nie je trápne, veď si zato zaplatili. A viete čo? Majú pravdu.
Len preglgnem, nasadím nacvičený úsmev a vyprevádzam ctenýchzákazníkov k dverám, so želaním ich skorého návratu do „našej“ „reštaurácie“.
Záverečná a s ňou ďalší deň mastnoty v práci za sebou. Mastnéjedlo a mastní zákazníci.
(Hoci je článok písaný v prítomnom čase, jeho autorkauž v McDonald´s nepracuje.)
