Patrím k tým, ktorí považujú za dôležité pripomínať si (oficiálne alebo len celkom súkromne) na pamätných miestach udalosti a osobnosti, prostredníctvom ktorých nám história hovorí o schopnosti vzdorovať zlu, o ľuďoch, ktorí v rozhodujúcich chvíľach povýšili túžbu po slobode a spravodlivosti nad svoj vlastný život.
Šafárikovo námestie je však pre mňa osobité tým, že udalosti, ktoré pripomína, som prežívala v priamom prenose. Do augusta 68 znamenalo pre mňa toto námestie ihrisko, na ktorom som trávila dni. Tanky k kontraste s hojdačkami, pri ktorých som sa otca pýtala, čo je to okupácia; hrôza zo šepkanej správy, že tu okupanti zastrelili dievča, odhodlaní študenti držiaci hladovku na týchto schodoch - to sú moje súkromné obrazy augusta 1968.
V čase, keď sa takéto udalosti odohrávajú, nik nerozmýšľa o historickom kontexte, o odkaze pre budúcnosť.... napriek tomu je to tým najsilnejším, čo po rokoch ostáva.
My, ktorí sme vstupovali do politiky zapálení pre ideály ľudskej slobody, demokracie, občianstva, si v každodennom živote neraz povzdychneme, že je ťažko uchádzať sa o porozumenie v národe, ktorý pred možnosťou slobodnej voľby a vierou v seba v praxi zväčša uprednostní nalinkované koľaje a chiméru istôt.
Udalosti, ako tie z augusta 1968, ale aj Slovenské národné povstanie či November 1989 nám však ukazujú inú, a ja som presvedčená, že pravú tvár slovenského národa. Sú to udalosti, keď bežní ľudia, nie profesionálni hrdinovia, v mene hodnoty slobody a ľudskej dôstojnosti riskovali a mnohí aj položili vlastný život. Nie každý národ v Európe bol vystavený takýmto skúškam. Vidím v tom nielen dôvod na hrdosť, ale aj nádej, že zoči-voči moci, ktorá potláča možnosť voľby, ktorá neverí v silu tvorivých schopností jednotlivcov, ktorá vyžaduje poslušnosť a závislosť, sa v konečnom dôsledku tento charakter slovenského národa presadí aj v časoch budúcich.
