Autorom románu Na západe nič nové je nemecký spisovateľ E. M. Remarque, ktorý stvárnil každodenný boj o prežitie 19-násť ročných mladíkov, ktorí sa zúčastnili I. svetovej vojny. Hlavným hrdinom a zároveň rozprávačom je mladý vojak Paul Bäumer. So svojimi spolužiakmi je nútený bojovať na západnom fronte.
Dej sa začína pár kilometrov za frontom, keď zo stopäťdesiatich vojakov zostáva osemdesiat. Tu začne Paul Bäumer spomínať na tvrdý výcvik plný šikanovania pod vedením desiatnika Himmelstossa. Vojaci sa dostávajú na front pripomínajúci vír. ,,Aj keď je človek ešte ďaleko od jeho centra, už cíti jeho silu!" Sú nevládni, sú pod veľkým tlakom a stresom. Ako keby zem bola ich jediným priateľom, úkrytom od všetkého zlého. Práve ona im ponúkala oporu, keď v boji hrôzy a ničenia im dávala silu, opäť získaného života. Snáď len minúty rozhodovali medzi životom a smrťou každého vojaka. Pri devätnásť ročných mužoch, samozrejme ak ich môžem nazvať mužmi, to bolo náročné obdobie. Veď Paul hovorí: ,,do vojny sme vstupovali ako deti. Nemali sme na výber, museli sme vyzrieť a stať sa vojakmi." Keď mali trochu času, zatúžili po domove a mysleli na dievčatá, predstavovali si budúcnosť. Pýtali sa, či sa niekedy budú môcť vrátiť domov. Strácali nádej a všetko v tej chvíli sa im zdalo bezvýchodiskové. Aj tento citát jedného z kamarátov hovorí za všetko. ,,Vojna nás pokazila. Nie sme viac mládež, utekáme pred sebou, utekáme pred životom. Mali sme osemnásť rokov a začali sme milovať svet. Prvý granát, čo vybuchol, trafil naše srdcia." Naučili sa vážiť život, chlieb, ktorého bolo tak málo. Vieme si predstaviť, že nemáme čo jesť, ale musíme z plných síl bojovať a mať vždy oči na stopkách?
Front na čas utíchol a Paulovi hlavou prúdilo množstvo myšlienok. ,,Nie sme viac bezstarostní, sme príšerne ľahostajní. Sme opustení ako deti a skúsení ako starí ľudia. Myslím, že sme stratení." Je jeseň, padá lístie, vojakov oziaba a hlasy pomaly utíchajú. Veliteľ kompánie dáva Paulovi dovolenkový lístok, cestovný rozkaz a želá mu šťastnú cestu. Paul ide domov. Po dlhom čase vidí sestru a na posteli chorú matku. Konečne je doma. Nemôže sa však zbaviť tiesne. Je zmätený a stále myslí na priateľov. ,,Je mi tu dobre, len s ľuďmi si neviem rady." Ľudia nevedeli o vojne nič. Nevedeli čím všetkým si museli vojaci prejsť. Dokonca boli toho názoru, že vojakom všetko a ľuďom nič. Paul vidí, že spoločnosti nerozumie. Všetci okolo neho majú skreslený názor na vojnu. Nastala posledná noc pred návratom Paula späť na front. Zhovára sa s mamou a smúti. ,,Prečo si nemôžem dať hlavu do tvojho lona a plakať?" Bol tak nešťastný, vyčíta si to, že vôbec prišiel domov. Ako zle na tom bola mladá generácia? Nedokázala si odpočinúť, nedokázala prísť na lepšie myšlienky.
Paul sa vracia a opäť stretáva kamarátov. Po dlhšej prestávke však nie je v najlepšej kondícii. Pred strieľaním sa ukryl v zákope. Bol nevládny, zúfalý. Vtedy po prvýkrát zabil človeka vlastnými rukami. Nevedel čo robiť. Zem sa chvela, ozývali sa výkriky, vybuchol granát. ,,Strach mi zviera hrdlo - v tom mi švihne do ľavej nohy rana ako bičom." Ranený je Albert, Kropp aj Paul. Ležia v nemocnici. Až v lazarete človek vidí, čo to vojna je. ,,Som mladý, mám dvadsať rokov, zo života však nepoznám nič, iba zúfalstvo, smrť, strach."
Nastala jeseň roku 1918. Paul ostal jediný. ,,Som veľmi pokojný. Nech prídu mesiace a roky, už mi nič nezoberú." Vtedy jedného pokojného a tichého dňa, keď sa z bojiska obmedzili na vetu - Na západe nič nové padol aj Paul.
Vojna bola stelesnením zla a hrôzy. Ničila životy nevinným, mladým ľuďom. Chcem vysloviť vďaku autorovi, že nám priblížil vojnu a zobrazil v nej tak skvelých, odvážnych ľudí, ktorí hrdinsky zahynuli v boji.
