Home office z Oravy pokračuje. Je piatok. Šéf nám píše, že sa môžeme vypnúť už o 15-tej. Super. Skript, čo čítam je náročný, ale už sa pomaly do neho dostávam. Napíšem si ešte poznámky a vypínam komp. Sranda, začal mi víkend a ja neviem čo s ním! To sa mi už dlho nestalo. V Blave sa stále niečo deje, doslova kultúrny smog. V hlavnom meste ide život 300km/h, ale tu na dedine 20km/h, zase si na to zvykám.
Miestny rozhlas spúšťa ľudovku. Bude hlásenie. Vyjdeme so starkou ku bráničke. I susedov vidno v oknách, pri plotoch. „Vážení občania...“ počuť hlas starostu. Aj to mi je akási rodina. Sme tu všetci poprepájaní, sme sesternice, bratanci, krstné, kmotrovia, tetky, ujkovia,... Starosta vyzýva obyvateľov, ktorí majú možnosť šiť rúška navyše, aby ich zaniesli na faru. Oznam ešte raz zopakuje. Skončí poďakovaním a želaním pevného zdravia. Nasleduje ľudovka, amplióny utíchnu, psy prestanú zavíjať.
„Hybaj, Simenka, ideme pozrieť z čoho pošiť.“ Kde tá moja starká berie energiu! Ideme do skrine, každý kus vyberie, pohladí a podá mi. „Starká, a nie je to škoda, také pekné obliečky?“ pýtam sa. „Veď dobre poslúžili, treba pomáhať a nehľadieť na majetky,“ povie. Skladáme na kopu ďalšie kusy. „Toto som si do výbavy tkala,“ pohládza ďalší kus. Je tam krásne vyšité J ako jej krstné meno, Juliana.
Starká má v izbe poklad - starú šliapaciu Singerku. Nna webe obce nájdem strih rúška, ešte nastrihať tkanice na viazanie okolo hlavy. Práca sa mi darí, po rokoch zase šijem. Prichádza mamka z roboty. „Doma ste?“ volá z chodby. „Mamka, pozri,“ nesiem jej ukážku hotového rúška. „Veru krásne. Počuli sme aj my hlásenie. Pozriem aj ja látky.“ Mamka si utrie umyté ruky a objíme ma. Ide ku skrini a vyťahuje zvyšky látok. Na ruky mi naloží kopec, s ktorým odkráčam do izby. Prezerám si to ako fotky. Z tejto mi šila sukňu, toto bol záves na kredenci, obrus, z tejto boli kraťasy a celá trieda chcela také mať. A z tejto bodkovanej šaty, to som išla s Miňom prvý raz sa kúpať na Oravskú priehradu...
Potom so starkou šijeme, až nás mamka zháňa večerať. Oco že príde neskôr, akýsi stroj sa pokazil. Sadáme k stolu, mamka sa pýta, či nám má pomôcť so šitím. „Dieťa moje milované,“ vraví jej starká, „netreba. Simenke to tak od ruky ide, radosť hľadieť! Ty si len oddýchni od roboty.“
Keď už máme asi 50 rúšok, povystieram sa. „Starká, oči sa mi krížia z toho šitia. Môžme zajtra zase...“ poviem a pomáham spratávať. Potom si oblečiem joggingovú súpravu a zakričím mamke, že idem behať. Telefón si ani neberiem, nie je šanca, že v doline bude signál. Musím porozmýšľať o ´novinke´ od Peťa. Bývalá mu oznámila, že je s ním tehotná! Taká krava! Najprv ho podvedie, a potom sa rozídu, a teraz toto! Keď si už začínam myslieť, že sa mi začína dariť v láske... Musím to rozbehať!
Behám až do tmy. Domov sa vraciam spotená, ale s čistou hlavou. Teraz aj tak nič nevyriešim. Na diaľku. Bez poriadneho signálu. Bez rozhovoru s Peťom, ako to medzi ním a Nelou vlastne je.
Pri bránke nájdem opretý cudzí bike. Keď vchádzam do chodby, počujem hlasy. Umyjem si ruky a idem sa napiť do kuchyne. Za stolom debatuje otec s Miňom... Ja celá červená, spotená z behu, strapatá. Mám chuť sa rozplynúť ako para nad hrncom. „A-ahoj,“ poviem krátko a chcem sa stratiť. „Akurát sa tu dohovárame, Mona,“ povie mi otec. „Je nová cyklotrasa a chceme ju s Milanom vyskúšať.“ Zamyslene zvraštím obočie. „V nedeľu poobede,“ dodá chytro Miňo, „mohla by si ísť, ak nemáš nič iné.“ Usmejem sa, jasné, tu mám kalendár ozaj na prasknutie.
V noci sa mi sníva čudný sen, podvedomie pracuje na plné obrátky. Vidím Peťa, ale hovorí hlasom Miňa. „Veď vieš, že milujem len teba!“ Ráno sa zobudím ako po opici. Na mobile čítam správu od Peťa. „Potrebujem ťa počuť, kráska“. Na jednej strane ho túžim počuť aj ja, ale bojím sa, čo sa dozviem o jeho bývalej. Ona, na rozdiel odo mňa, je totiž v Bratislave a ja tu v kopcoch, bez signálu, bez istoty, že ma miluje...
Pokračovanie:
