Zázračne bez úrazu sa došmýkam do galérie. Odupem nalepený sneh, vítam istotu chôdze. Zložím kapucňu, na dlážku padne mini závej snehu. Tetka za pokladňou sa zamračí. Najradšej by mi do rúk strčila handru a vedro... Som však návštevník, teda pán, vedro sa našťastie nekoná.
Poslušne vešiam bundu do sekcie ´Odložte si´. Čekujem účes rukou, lokne sú fuč... Elegantne kladiem nohu pred nohu, smer schodisko. Vchádzam do hlavnej časti ako do svätyne. Je to vlastne mega intelektuálska obývačka. V miestnosti s veľkymi oknami sú rozložené kreslá, stolíky a more čítania... Knihy sú na celej stene v nekonečných radoch políc. Ja tu chcem bývať!!
Cítim sa ako knižná moľa, ktorá nevie, čím načať svoje michelinské menu – Eposom o Gilgamešovi, Premenami od Ovídia, Machiavelliho Vladárom, Príbehom umenia od Gombricha?... Mám chuť prebádať police od začiatku do konca. Vyliezť na rebrík a začať od stropu... Sú tu knižky, ktoré mám doma? Sú v nich venovania? Majú poznámky alebo podčiarknutia? Ako knihy uložili tu – podľa názvu, autora, či zamerania?
Toto celé je úžasnosť! "Kľud, kľud, SuperWoman, si predsa dáma!" poviem si v duchu. Vystriem chrbát, prestanem slintať, narovnám hlavu, odlepím sa od políc ako hviezdica od steny akvária. Som znovu cool. Z nádielky predo mnou vyberiem dve knižky.
Vyberám strategické miesto na sedenie. Pozícia pri vchode zamietnutá: tróni tam prievan a pani uvádzačka. Ďalší extrém je tmavý roh miestnosti. Super žena predsa nebude sedieť v kúte! A z lustra by som videla všetko, len sa tam bude nepohodlne čítať... Sadám teda do kresla v strede miestnosti. Dočiahnem aj na stolík s encyklopédiami. Dokonalé!
Čekujem osadenstvo. Traja študenti, čo zrejme flákajú školu, ale zaujímavé, že sú práve tu, asi je tu wifi zadarmo. Potom starší pár, obaja čítajú, každý to svoje, zlatí. Veď vlastne na to som tu, aby som stretla svoju životnú lásku. Niekoho s kým budem zdieľať vášeň, a nielen tú čitateľskú... Práve sem vošla jedna ´skoroinfluencerka´, spravila si selfinku pri preplnených policiach a zmizla. Možno postne ako: „Sedela som tam 4 hoďky a všetko som to prečítala. Dajte flw!“
Otvorím knižku a v minúte som ponorená do deja. Neviem, ako dlho čítam, no keď dvihnem zrak, aby som konečne žmurkla, niet tu už ani nohy. Divné. Za oknami je ešte svetlo. Mobil ukazuje, že prešla len hodina. Čo išli všetci na obed? Uvedomím si, že som smädná. Som ale v polovici knižky... Vtom momente vchádza do miestnosti postava. Kuknem tým smerom, je to muž, ťažko hádať vek, možno 35 rokov. Má sympatický kukuč, dobrú postavu a vyzerá, že je tu tiež prvý raz.
Nebudem ho fixírovať lačným pohľadom. Idem si dať dole jedno kafe. Ale čo s knižkou, zobrať so sebou ju nemôžem, a čo keď mi tu zmizne? V inštrukciách knižnice píšu, že knihy do políc späť nedávať, majú svoj systém. Kokso, no ale kam si ju zašijem? Vtom si uvedomím, že ma ten feši pozoruje. Čo by spravila Super žena? Nádych-výdych. Vstanem, prst v knižke ostáva na mieste, kde som prestala čítať. Beriem si kabelku.
„Ahoj,“ prihovorím sa neznámemu. Spoza okuliarov na mňa pozrú zvedavé oči. Boky vlasov má ostrihané strojčekom, ofinu a horné vlasy stiahnuté do gumičky. Na sebe šedú mikinu, rifle a tenisky. Taký Beckhem v mladšom vydaní. „Ahoj“, odpovie a uškrnie sa. „Mám na teba prosbu,“ vyrukujem, „túto knižku mám rozčítanú, môžem ju nechať u teba? Idem dole na kafe a nechcem, aby mi ju niekto uchmatol. Nebude to viac ako 10 minút!“ "Jasnačka,“ usmeje sa a ja ešte pozriem číslo stránky, kde som prestala. „A som Peťo, by the way,“ doplní. „A ja Simona. Vďaka!“ kričím už takmer pri schodoch, teta uvádzačka na mňa zdvihne obočie až k stropu, som nevychovanec.
Len čo zabočím za roh, vrazím do ďalšieho prichádzajúceho. Cítim jeho vanilkovo-korenistý parfum. Kostrbato zamrzneme v akomsi poloobjatí... Keď sa od seba odlepíme, premeriame si jeden druhého pohľadom. Prvý prehovorí on: „Sorry, nečakal som, že tu spoza dverí vyskočí...“ Vypnem hruď nech vidí nápis na mojom tričku. „SuperWoman!“ dokončí. Vyzerá ako Adam Ďurica, je fakt pekný a dobre vonia. „Aj Superžena si niekedy musí dať pauzu, idem dole na kávu,“ poviem a čakám na reakciu. Ak sa mu páčim (prosím, nech sa mu páčim!), tak sa chytí.
„Nepijem kávu,“ odpovie. Že ako ma odpísal?! Vyviniem nadpozemskú silu a usmejem sa. Obídem ho a už som na prvom schode, keď počujem: „Ale vieš čo, v Berlinke som ešte nebol, tak dúfam, že prijmeš moje pozvanie!“
Pokračovanie:
https://rostowa.blog.sme.sk/c/528325/projekt-mucko-den-prvy_jadro-a-zaver.html
