Už pred maturamy som mal pocit, že moja rodina je z tohto môjho "veľkého" dňa dosť vystrašená. Dokonca by sa dalo hovoriť o situácii, kedy bola vystrašená viac ako ja. Dlho som rozmýšľal nad tým, prečo tomu tak je. Zaujímal ma, či by som sa nemal viac snažiť, alebo aspon viacej stresovať, aby som vyzeral zodpovedne a dokázal rodine, že aj ja to myslím vážne. Nepodarilo sa. Tak rýchlo ako TGV vo Francúzku prichádza a opúšťa stanice jednu za druhou, tak som aj ja, možna aj trocha rýchlejšie, opúšťal jednotlivé skúšobné komisie. S výsledkom som viac ako spokojný, takisto moji najbližší.
Predsa len mi vŕta v hlave, prečo som len nie tak napnutý ako oni ? Ani teraz, večer pred príjmačkamy na vysokú, nemám pocit, že by ma to nejako extrémne bralo. Spravím, zoberú ma, budem rád. Ak nie, tak sa nič nedeje. Život ide dáľej, na skúškach na vysokú školu to nefunguje ako v Milionárovi, raz a dovidenie. Tam mám šancu, narozdiel od známej televíznej show, skúsiť to aj o rok. Ostatne, nejde mi o diplom, ako väčšine ľudí, ale o vedomosti, ktoré by som tam mohol nadobudnúť.
Možno aj to je chyba dnešných uchádzačov na vysoké školy. Príliš sa tam hrabú, možno na to ani nemajú, ale vidina možnosti ľahko nadobudnutých peňazí, ktoré vám prinesú tri písmená vsunuté pred či za vaše meno ich ovládla. Keď počúvam, ako ľahko študenti prechádzajú cez skúšky na takej či onakej fakulte s celoslovensý kvalitnou reputáciou, pripadá mi môj postoj k príjmačkám úplne logický. Veď ak sa môže hocikto dostať cez najťažšiu skúšku ročníka mihnutím oka, poprípade mihnutím prsta pracovníčky banky, ktorá razom presunie či už elektronické alebo hotovostné peniaze do tých " správných " rúk, tak prečo nie ja na školu bez akejkoľvek námahy ?
Ostatne, zajtra sa ukáže, či je môj nadhľad skutočne nadhľadom a či som len nemal prázdne reči ...
