X+
Nemôžeme trestať ľudí, ktorí majú iný názor, niečo si len niečo inak vysvetľujú, alebo sa čohosi „v dobrej viere“ dožadujú, hoci na to nemajú právo – to nie je klamstvo. Ale ak svedok s istotou tvrdí, že videl ako obvinený niekoho udrel a potom sa ukáže, že v tom čase bol obvinený nepochybne na úplne inom mieste, svedok klamal. Je veľa prípadov, keď niekto na polícii alebo na súde preukázateľne klame. Iným tak môže spôsobiť veľké škody a utrpenie. Ak si myslíte, že dôkaz o klamstve stačí na to, aby štát takýchto ľudí potrestal, mýlite sa.
Trestný zákon č. 300/2005 Z.z., § 346 vyzerá jednoznačne: „Kto ako svedok …pred súdom alebo v trestnom konaní …uvedie nepravdu o okolnosti, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie, alebo kto takú okolnosť zamlčí, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.“
Lenže človeku zostáva stáť rozum, ak sa odvolá na tento zákon v praxi. K zákonom existujú tzv. výklady zákona, ktoré neraz úplne zmenia zmysel zákona. A tak sa drvivej väčšine klamárov a podvodníkov za krivé výpovede na súdoch, polícii a iných úradoch nič nestane, dokonca ani za falošné dôkazy.
Nie som právnik, ale zákony majú chrániť aj mňa. Okrem toho, neznalosť zákona ma neospravedlňuje, teda za svoje konanie aj nečinnosť nesiem pred štátom plnú zodpovednosť. Zákony by som teda mal ovládať a rozumieť im. Tzv. právna istota znamená, že by som mal vedieť dopredu čo môžem a nemôžem robiť i ako dopadne súd, keď sa čohosi dožadujem. Myslím, že to sú dostatočné dôvody žiadať od štátu, aby boli zákony zrozumiteľné aj pre obyčajných ľudí, preto si ich dovolím kritizovať.
Myslím, že celá myšlienka „výkladu zákonov“ na Slovensku je obchádzaním demokratických princípov tvorby a uplatňovania zákonov. Kým znenie zákonov schvaľuje 150 poslancov (demokraticky zvolených) a podpisuje prezident štátu, výklady zákonov už parlament neschvaľuje. Ako som počul, robia ich „odborníci z praxe“, teda vlastne ktokoľvek, ľudia ktorí neboli volení. Okrem toho sa prihliada na predchádzajúce rozhodnutia súdov, ktoré akoby si niekedy plietli hry na slovné chytáky so svojou povinnosťou udržiavať poriadok v spoločnosti chránením morálky a potláčaním nespravodlivosti.
Vrátim sa ku krivým výpovediam alebo k podobnému paragrafu o podvodoch. Klamstvá na súde neraz spôsobujú obrovské krivdy a nespravodlivé rozhodnutia súdov. Ak aj preukážete, že protistrana klamala alebo podvádzala a podáte trestné oznámenie, dozviete sa, že „Tieto trestné oznámenia boli správne odmietané pred začatím trestného stíhania... s tým, že nemôže ísť o tento trestný čin, nakoľko je vylúčené, aby súd mohol byť uvedený do omylu.“ Na toto vraj podľa portálu http://www.pravnelisty.sk prišiel Najvyšší súd ČR, ktorého právne závery prevzali aj orgány na Slovensku.
Portál potom uvažuje, zjednodušene povedané, že súd je miestom, kde sa hľadá pravda a účastníci musia argumentovať, aby nepravdu vyvrátili. A ak klamstvá niekto nevyvráti, tak je za dôsledky klamstva zodpovedný sám, teda nie klamár (všetci účastníci občianskoprávnych vzťahov majú všeobecnú prevenčnú povinnosť dodržiavať obvyklú mieru opatrnosti vyplývajúcu z § 415 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého si každý musí počínať tak, aby nedochádzalo ku škodám, teda aj tým, že musí poukazovať na nepravdivé tvrdenia v súdnom konaní. Ak si niekto túto povinnosť nesplní, koná protiprávne a preto aj zodpovedá za škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s týmto protiprávnym konaním).
V argumentoch sa spomína tzv. nevyhnutná miera opatrnosti. To znamená, že mimo súdov, v bežnom živote, my aj úradníci musíme preverovať tvrdenia a doklady v obvyklej miere (že nemáme naivne naletieť podvodníkom a že úradníci nemajú zanedbávať svoje povinnosti). Lebo ak sme dôverčiví, potom podľa výkladu klamstvo asi nie je klamstvom a ani štát klamára nepotrestá.
Teraz sa presuniem ku klamárom vyššieho kalibru, k nečestným súdnym znalcom. Trestný zákon má pre nich osobitný paragraf: „Kto ako znalec … uvedie nepravdu o okolnosti, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie, alebo takú okolnosť zamlčí… potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov. …Odňatím slobody na štyri roky až desať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním značnú škodu alebo iný obzvlášť závažný následok.“
Lenže ak dokážete, že súdny znalec vám ublížil tým že klamal, alebo vážnym spôsobom porušoval základné pravidlá práce vo svojom odbore (o čom hovorím isto vie napr. množstvo nešťastných rodičov, ktorí kvôli zarážajúco odfláknutým posudkom prišli o deti), štát od Vás ešte bude chcieť, aby ste znalcovi dokázali, že to robil úmyselne a dokonca že mal z toho osobný prospech. Štát žiada to, čo bežný občan znalcovi nikdy nedokáže, jedine že by ho nejakým zázrakom pristihol napr. pri preberaní úplatku od protistrany. Znalec má preto takmer stopercentnú istotu, že si môže spokojne užívať nemalé peniaze za krivý posudok a nikdy sa nebude zodpovedať za svoje klamstvá či chyby. Takáto požiadavka štátu na potrestanie znalca je paradox, lebo ak ja čosi zanedbám a napr. niekoho zrazím na prechode (prísť o dieťa je nepochybne väčšia tragédia ako zlomené rebro), pri odoberaní vodičského preukazu mi nikto nemusí dokazovať, či som ho zrazil úmyselne a či som mal z toho nejaký prospech.
Chápem, že profesionálov, ako lekárov alebo sudcov, treba pred trestami do istej miery chrániť, pretože každý človek skôr či neskôr spraví nejakú chybu. V niektorých povolaniach aj malá chyba môže zapríčiniť hrozné dôsledky. Lekárovi môže kvôli chybe niekto zomrieť, sudca môže pripraviť nevinného o majetok, o deti, alebo o slobodu... Ak by sme od nich vyžadovali neľudsky dokonalú bezchybnosť, mnohé povolania by sa stali natoľko rizikové, že by ich nikto nerobil, aby sa nedostal do basy. Lenže výklady zákonov tvoria nepriestrelnú ochranu aj pre podvodníkov a lajdákov hrubého zrna medzi profesionálmi – to určite nie je správne.
