X+
Osočovanie môže človeka ponížiť, nahnevať, ale aj doslova mu zruinovať život. Iní ľudia, veriac osočovaniu, môžu chcieť človeku uškodiť (s dobrým pocitom vykonanej „spravodlivosti“). Osočovaný môže prísť ľahko aj o prácu, priateľov, rodinu, alebo úplne stratiť kontakt so svojimi deťmi. Problém osočovania je teda tak závažný, že sa dostal aj do trestného zákona ako prečin. Ak však nie ste prezident na poľovke alebo predseda parlamentu, štát pre vašu ochranu nepohne ani prstom. Práve naopak, tým že vašu žalobu alebo trestné oznámenie zamietne (najpravdepodobnejšie hneď na začiatku, keď polícia nebude chcieť ani začať vyšetrovanie), osočujúci sa vám môže ešte aj vysmievať do očí, že nerobí nič protizákonné, lebo polícia mu to písomne potvrdila vyjadrením k trestnému oznámeniu, alebo súd rozsudkom k žalobe o odškodné.
§ 373 Trestného zákona hovorí: „Kto o inom oznámi nepravdivý údaj, ktorý je spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ho v zamestnaní, v podnikaní, narušiť jeho rodinné vzťahy alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.“
Poďme sa pozrieť na konkrétny prípad (aby sme videli ako sú zákony a dokonca aj Ústava neuveriteľne ohybné a prispôsobivé okamžitým náladám úradníkov). Manželka obvinila svojho muža, že sexuálne zneužíva ich dcéru. Prebehlo niekoľko policajných vyšetrovaní, otca aj dieťa prevetrali súdni znalci a ukázalo sa, že obvinenie sa nezakladá na pravde. Manželka však ďalej šírila všade naokolo, že jej muž je nebezpečný násilnícky úchyl. Takto sa na neho pozerali aj v škole – keď prišiel na rodičovské združenie, učiteľka ho nepustila do triedy a riaditeľ školy na neho zavolal policajtov. Oni dielo dokonali tým, že otca zatvorili do tzv. cely predbežného zadržania a držali ho tam dva dni. Verili by ste, že sa to stalo aj keď otec nebol agresívny, na nikoho neútočil, nerobil nijaký cirkus, len žiadal o úplne samozrejmú vec – účasť na rodičovskom združení? Pre mňa je to len dôkaz, že ak má niekto na polícii známosti, tak určite nie otec a teda ak zamietli obvinenia jeho exmanželky, tak zaručene nie kvôli korumpovaniu z jeho strany.
Zo zákonov a aj z vyjadrenia ombudsmana je nepochybné, že otcovi by musel súd odobrať rodičovské práva, aby mu škola mohla odopierať informácie o dieťati (mimochodom, nestačí na to rozsudok o zverení dieťaťa do výchovy matky, ako si to mnohé učiteľky nesprávne vysvetľujú). Policajti zneužili svoje právomoci ešte viac ako zamestnanci školy. Pretože nikoho iného zo školy takto potupne nevyhadzujú, je nepochybné, že toto je osobná záležitosť, stala sa len preto, že všetci zjavne uverili exmanželkiným klamstvám. Niet iného dôvodu, pretože otec nič zlé nespravil a nie je ani nepríjemný konfliktný podivín. Práve naopak, patrí medzi ľudí s kultivovaným vystupovaním, má nekonfliktnú povahu a so školou dovtedy nemal žiadne problémy.
Tým sa otcove ťažkosti neskončili. Matka marila akékoľvek stretávanie dcéry s otcom. On o ňu bojoval napokon aj na súde a na polícii. Kým sa súd po niekoľkých rokoch rozhýbal, dieťa už malo vypestovaný syndróm zavrhnutého rodiča (tzn. averzia k otcovi, ktorú nespôsobil on, ale niekto iný, obvykle najmä osočovaním). Súd určil, že o obnovu ich vzťahu sa má pokúsiť psychologička z Úradu práce. Poverená Mgr. Lamačková však len naťahovala čas a nerobila nič, čo sa v takýchto prípadoch odporúča (ako by aj mohla, keď sa na prácu s deťmi nešpecializuje, nemá potrebné vedomosti, skúsenosti a nemá zodpovedajúco vybavenú ambulanciu – ale tvárila sa ako kompetentná odborníčka). Aj celá kuratela na Úrade práce sa k tomu stavala rovnako, pre nich je otec len nejaký úchyl, ktorému treba všetkými prostriedkami zabrániť v stretávaní sa z dcérkou, hoci pred matkiným obvinením mala s otcom pekný vzťah. Podľa polície je však tento úrad „absolútne nestranný orgán“ (pri bohorovnom slove „absolútne“ vždy spozorniem) a neuveriteľný ponižujúci boj s veternými mlynmi vysávajúci otcovi množstvo energie, času i peňazí a hlavne niekoľkoročná bezdôvodná izolácia dcérky od otca je vraj len drobnosť, ktorú otec zveličuje. Je ťažké uveriť, že naše úrady si môžu dovoliť takú aroganciu a svojvôľu. Nenesú za to žiadnu zodpovednosť, čo znamená, že tejto rodne môžu ďalej ubližovať a v ďalších prípadoch môžu postupovať tak isto nekorektne. Svojim článkom chcem podčiarknuť, že na dosiahnutie tohto všetkého stačí osočovanie, teda číre klamstvá bez akýchkoľvek dôkazov, dokonca protirečiace existujúcim dôkazom. Veď kto by trestal úradníka, ktorý len hrdinsky chráni dieťa pred „úchylom“? Viackrát som už počul, ako kolegovia na úrade lamentovali nad chudinkou kolegyňou, na ktorú sa nejaký iný „špinavec“ sťažoval a robil jej nepríjemnosti – kolegov netrápilo, že „chudinka“ si vymýšľala správy z návštevy domácnosti, na ktorých nikdy nebola a súdu predkladala klamstvá, ktorými škodila deťom i otcovi. Podobne sa k väčšine sťažností klientov stavajú kontrolné orgány, polícia aj súdy.
Polícia a súdy stratu kontaktov s dieťaťom napr. pri rozvode bagatelizujú, ale v skutočnosti je to pre normálne dieťa aj rodiča vždy životná tragédia. Ako by ste sa cítili, keby ste zrazu nemohli byť niekoľko rokov so svojimi deťmi? Stačilo by vám odporúčanie neochotného psychológa, že nemáte nič robiť a čakať ďalšie roky kým sa nejakým zázrakom druhý rodič zamyslí nad sebou a sám k vám privedie dieťa? Ak sa v takej hroznej situácii dokáže niekto slušne správať, tak je buď chorý a je mu to jedno, alebo je veľmi silná osobnosť. Ostatní zo zúfalstva skôr či neskôr vyvedú nejakú hlúposť - agresivita, alkohol, drogy, samovražda, pomsta... O čo sú lepší úradníci od týrajúcich príbuzných, alebo rodičov nezvládajúcich problémy, keď úradníci bývajú bezradnejší a neochotnejší ako rodičia a neraz spôsobujú oveľa viac utrpenia, ako ho bolo v rodine pred ich zásahom? Prečo by sme mali za každú cenu nepriestrelne chrániť a ľutovať úradníkov, prehliadajúc ich devastujúce zásahy do života rodín?
Otec, o ktorom píšem, sa po celý čas správa slušne a zároveň na ňom vidno ako veľmi trpí kvôli dcérke. Bojuje o ňu zo všetkých síl, ale problém sa snažil riešiť mierovou cestou, nie agresívne ako jeho manželka, riaditeľ školy a ďalší profesionáli (nemali by byť práve oni príkladom?) Lenže aj rozsudok nariaďujúci pravidelné stretávanie s dieťaťom je na Slovensku len zdrapom papiera, pretože kuratela, polícia ani súdy jeho porušovanie skoro vôbec neriešia. Keď teda zlyhali všetky ostatné možnosti, otec podal na svoju exmanželku trestné oznámenie o osočovaní. Doložil ho konkrétnymi dôkazmi. Obhajoba pred exmanželkinými osočujúcimi obvineniami ho stála množstvo času a nervov, prišiel o svoju milovanú dcérku, strašne ho ponížili v škole a bezdôvodne strávil 2 dni vo väzení. Každému súdnemu človeku je jasné, že osočovanie mu veľmi ublížilo, ponížilo ho a očiernilo. Že pretiekol pohár trpezlivosti a matka sa sama nesprace do kože, bude ďalej ubližovať otcovi a tým najmä ich dieťaťu, preto musí zakročiť štát a osočovanie zastaviť. Ale ako som už naznačil, § 373 – ohováranie, len zbytočne zaberá miesto v trestnom zákone. Prečo? Lebo podľa polície si každý môže hovoriť čo sa mu zachce (vraj je to v Ústave) a otcovi sa vlastne nič vážne nestalo (lebo vyšetrovateľka akosi prehliadla odseky v Ústave vzťahujúce sa na bezdôvodné väznenie, verejné ponižovanie a porušovanie ústavných práv rodiča). Alebo preto, že chudák otec nie je riaditeľom SIS ani Dr. Harabin.
Okresné riaditeľstvo policajného zboru v Bratislave I, odbor poriadkovej polície
Obvodné oddelenie PZ Bratislava Staré Mesto – východ, Sasinkova 23,812 13 Bratislava I
U Z N E S E N I E
Podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku vec podozrenia z prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Trestného zákona, na základe trestného oznámenia oznamovateľa A.B. (…), podaného na bývalú manželku C.B. (…), ktorá mala dňa 29. 09. 2011 na Úrade práce. sociálnych vecí a rodiny, (…), pred kolíznym opatrovníkom o oznamovateľovi A.B. uviesť nepravdivé tvrdenia, že ju a ich dcéru D. násilne obťažoval, čím mala uvedeným konaním o oznamovateľovi A.B. oznámiť nepravdivý údaj, ktorý mal byť spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť pred orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, ako i súdmi Slovenskej republiky a učiteľmi základnej školy, ktorú navštevuje maloletá D. o d m I e t a m, nakoľko nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa §197 ods. 2 Trestného poriadku.
O d ô v o d n e n i e
(.............) (kolízna opatrovníčka) sa zároveň k veci vyjadrila, že (...) Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny je absolútne nestranný orgán, zadovažuje a vždy vyhodnocuje tvrdenia oboch strán a nech je správanie p. C.B. a jej názor na p. A.B. akýkoľvek, určite svojim konaním neohrozuje pred ich orgánom jeho vážnosť.
Vychádzajúc zo zásady "nullum crimer sine lege" (lat. "žiadny zločin bez zákona"), za účelom posudzovania určitého ľudského správania ako trestného činu je nevyhnutné, aby boli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu a ak nie sú naplnené všetky znaky skutkovej podstaty, nejde o trestný čin. Skutková podstata trestného činu predstavuje súhrn štyroch znakov, a to objekt trestného činu, objektívna stránka trestného činu, subjekt trestného činu a subjektívna stránka trestného činu, pričom jednotlivé znaky sú nevyhnutné, rovnocenné a obligatórne.
Ústava SR v čl. 26 ods. 1 a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v článku 10 každému občanovi zaručuje slobodu prejavu. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.
Mám za to, že v predmetnej trestnej veci v plnej miere absentuje naplnenie objektívnej stránky prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Trestného zákona, vyžadujúce si konanie prípadného páchateľa, následok ním spôsobený a príčinný vzťah medzi týmto konaním a následkom, a to z dôvodu, že predmetné tvrdenia prípadného páchateľa, ktoré je podľa vyjadrení oznamovateľa len lživým tvrdením a nezakladá sa na pravde, i v prípade, že by bolo toto tvrdenie, resp. údaj o oznamovateľovi nepravdivý, tento nie je značnou mierou spôsobilý ohroziť jeho vážnosť a spôsobiť mu vážnu ujmu, nakoľko ide len o vyjadrenie názoru, avšak nijakým spôsobom nevyvolal následok požadovaný a predpokladaný Trestným zákonom.
Ďalej je nutné poznamenať, že skutok (alebo určitý skutkový dej, ktorý sa odohral) sa nestáva trestným činom len preto, že ho za trestný čin označí oznamovateľ v podanom trestnom oznámení. Oznamovateľ má právo na podanie trestného oznámenia a orgány činné v trestnom konaní majú následne povinnosť sa ním zaoberať a rozhodnúť o ňom, avšak posúdenie, či skutok napĺňa alebo nenapĺňa znaky konkrétnej skutkovej podstaty trestného činu je plne v ich kompetencii. Každý má síce zákonný nárok na to, aby sa jeho podaniami a návrhmi kompetentné orgány zaoberali a aby ich vybavili, avšak nikto nemá nárok na to, aby výsledok tohto vybavenia zodpovedal jeho predstave.
Na základe vyššie uvedeného, uvážením všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, posúdením oznámenia v zmysle § 62 ods. 1 Trestného poriadku, jeho vyhodnotením po obsahovej stránke mám za to, že prípadný páchateľ svojím konaním nenaplnil skutkovú podstatu prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Trestného zákona.
Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti považujem uznesenie o odmietnutí veci podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku za dostatočne o d v ô v o d n e n é.
npor. Bc. Alexandra Šramková
poverený príslušník PZ
