Jedna otázka na tak dlhú cestu je málo, tak prišla druhá: „môžem Ťa pozvať na obed?". Keďže desiatu ani dvadsiatu som nezabalila, prečo nie? Zastavili sme pri kaštieli. Barokovom kaštieli. Niekde medzi Prievidzou a Partizánskym. V prvom momente, som myslela, že si urobíme asi prehliadku múzea?? Vyšli sme hore schodami od parčíku, priateľ otvorí dvere a tam traja páni vo frakoch a bielych rukavičkách. Zasekla som sa a urobila krok dozadu. „Nie je tu nejaká svadba?" ..zaznela z mojich úst neadresovaná otázka.
V tom momente prichádzali ku nám dvaja čašníci. Vo fraku a v rukavičkách. Uviedli nás ku stolu, ktorý sme si vybrali a prišlo to. Odsunutie a zasunutie stoličky pod môj zadok. Strieborné príbory. A nie jeden pár. Lupienky ruží rozsypané na stole. Dokonca mi doviezli stolík, že na kabelku! Pomooooooc, chcelo sa mi kričať. Nevedela som, či chcem ujsť, či ostať, ale zvedavosť ma nepustila. Dáma z obrazu sa na mňa usmievala. Skoro priam škodoradostne.
Možno sa to niekomu zdá bežné, ale ja som sa na markízu ešte nikdy nehrala. Všetko bolo v barokovom štýle a mne už chýbal len šnurovací korzet, sukňa vystužená kovovou obručou a na hlave našuchorená parochňa. Či sa v miestnosti rozliehala hudba Bacha alebo Vivaldiho, to naozaj neviem.
Pri pohľade do jedálneho lístka ma hlad prešiel. Nie, že by som nemala chuť na špeciality podniku, ale ja mám jesť kuracie mäsko so šafránovou omáčkou za 285 korún??? Eurá si akosi ešte stále zabúdam všímať, sorry.
„Prepáč, ale ja si naozaj pri tých cenách neviem vybrať. Nemôžeme si dať kávu a odísť?" ...vystrúhala som nenápadne grimasu smutného smajlíka.
„Tých si nevšímaj, raz sa čas sa môžeš nechať aj rozmaznávať"...zaznelo z úst usmiateho smajlíka.
A tak som sa ako markíza nechala rozmaznávať pôžitkom z dobrého jedla a rozprávkového prostredia, lebo autobus domov by mi isto nešiel a markízy predsa nestopujú :)
Ďakujem za fantastický nezabudnuteľný zážitok.
