Skutočne, najkrajšie sú Tatry v jeseni. Stále počasie a farby aké chcete. Pleso a chata ako v rozprávke, ako namaľované. Pár pohľadnicových záberov ...cvak cvak a potom slnko na terase. Prvý raz, čo sme si mali kde sadnúť a vychutnať si rozprávkovú nádheru. A zrazu to prišlo! Išlo to od mojej pravej ruky:
„Jdu si něco koupit, nechceš taky?“
Po pár minútach...“Ty si si fakt donesla pivo?“
„Jenom malé, drahý...“
Otvorila som očko pod okuliarmi a tam párik cca pred 30tkou ..vduchu som sa usmiala.
Opäť som zatvorila oči a vychutnávala si teplé lúče...a zrazu:
„To nemyslíš vážne? Ty si si kúpil pivo? Zase budeš smrdieť!!
- neboj drahá, veď je to len malé...a nechceš niečo jesť?...majú tam kapustnicu!
Radšej nie, isto v nej bude klobása!
- a ak by v nej nebola klobása, budeš?
Tak v nej bude údené mäso!
- a ak by bola diétna?
Tak by som si dala, ale to isto nebude!“
V tom okamihu som zatínala zuby, stískala pery, aby som nevybuchla smiechom. Otvorila som druhé očko spod okuliarov, ale to nestačilo, dala som ich dolu...“Aha, Barbie na horách!!“ - skoro som vykríkla. Blondínka, okolo 25 rokov v ružových slnečných okuliaroch, v ružovej bundičke...očakávala som sandálky, ale neboli. Bielučké novučičké botasky. Kam sa na ňu hrabe tá češka po pravej ruke vo vyťahanom svetri a trekingových botách??
Zostala mi len sebareflexia a pohľad na náš stôl. Káva, tatranský čaj a nediétna kapustnica. Nefrflala som ja, nefrflal môj priateľ. A navyše, nemala som pocit, že by som si musela presadnúť.
Prišli sme z ľavej strany...ideme na pravú...smer Štrbské pleso!
