Nedeľa po obede.
„Ahoj stratená"
„Ja? Ty si stratený!"
„Teraz som došiel z letiska a konečne som si dal mobil do nabíjačky." (vopred prednesené alibi, prečo sa mu nedalo v sobotu dovolať)
„O koľkej ste prileteli?"
„Neviem, odpočítaj hodinu a pol cesty z letiska. Prídem za Tebou večer."
O pol hodinu telefonát naspäť. Nedvíha. O hodinu znovu. Obsadené. Sms s textom: nechoď, nemám dobrú náladu, nebola by som príjemná spoločnosť. Prosím, skús to akceptovať.
Neakceptoval, nepochopil, prišiel.
„Do kedy bola výstava?"
„Do soboty."
„Chyba! Do piatku! Mám internet!"
„Neviem, prečo mám taký pocit, že si už v sobotu bol na SK?? Neviem to vysvetliť, ale v sobotu si bol blízko."
Ticho, čaj, pohľady. Výčitky v očiach, náznak priznania a NIČ. Cesta domov, lúčenie, zahmlievanie.
Kvety a otázka: „Niečo si žehlíš?"
„Nie, nemám čo."
Úsmev, pochopenie.
Igelitka do ruky: „Niečo som ti doniesol."
„Ďakujem."
Bezvýznamný bozk od nevďačnice.
Doma. Kvety do vázy. Srdiečkové lízatko, srdiečkové cukríky, mušličkové čokoládky....a višne v čokoláde z Duty free shopu. V letiskovom sáčku. Zabalené hermeticky aj s bločkom o kúpe. Prečo? Lebo alkohol. Dátum, hodina, číslo letu.
Nie nedeľa, piatok ráno.
Slabosť a zároveň skrytá radosť, že intuícia neklamala.
Lož má krátke nohy! A niekedy ešte kratšie ako krátke.
Jeho žiadosť o vysvetlenie, o odpustenie. Dôvera je sklamaná.
Hovorí sa, že žena odpustí, ale nezabudne čo odpustila. A môj pohľad na celú vec?
Prečo sa klamár dožaduje odpustenia u oklamanej osoby? Potrebuje pohladkať ego, zatvoriť dvere a klamať ďalej? Predovšetkým by mal začať s odpustením u seba. Je to jeho svedomie. Mal by predovšetkým vedieť odpustiť sám sebe, že zlyhal a že sa znížil k niečomu ako je klamstvo. Klamár bude mať výčitky, s ktorými bude musieť žiť ak sa s tým, čo urobil nevyrovná. Niektorí sa vyrovnajú ľahko. Povedzte, že ste im odpustili a idú ďalej. Ale povedzte, že vy mu nemáte čo odpúšťať, že odpustenie musí hľadať v sebe a následne sa podľa toho správať. A klamár sa zamyslí, čo tým myslíte, čo mu tým chcete vlastne povedať?
Nie sme roboti, sme ľudia, sme omylní. Každý človek má právo na zlyhanie. Niekedy je to chvíľkový skrat, obavy z niečoho a človek spanikári, zaklame, klamstvá sa nabaľujú, a potom už nevidí ako by sa dalo to klbko rozmotať .
Skúsme dať niekedy ešte šancu...ale len druhú.
