Na svet som prišla ja a už od začiatku som sa chcela líšiť od ostatných plačúcich bábätiek. Nie mojou vinou sa priplietli trable. Začalo to tým, že práve vtedy, keď som sa rozvrešťala na celý svet, vypadla elektrina a tiekla len studená voda. Že som mala takú silu hneď prvé sekundy na svete, prekvapivé J. A že dieťa je krehké a zraniteľné...
Svoju krehkosť som okúsila práve po studenej sprche...Sestričke sa voda asi nezdala až taká studená, tak ma pokojne z príjemného a teplého prostredia strčila rovno pod studenú tečúcu vodu. Našťastie si na to nepamätám...
Spôsobilo to ale problémy v mojich prvých minútach života a trvalo to dlhšie ako minúty, čím si moji rodičia museli vytrpieť neuveriteľné peklo a zaháňať najhoršie myšlienky svojim optimizmom a bojovnosťou... Dodávali môjmu malému srdiečku energiu aby bilo ďalej...
Ja som vtedy svoju zraniteľnosť nevnímala ale určite som musela bojovať. Našťastie sa na to nepamätám.
Prvý bol aj mesiac v roku kedy som sa narodila a tým, že som baba (podľa slov lekárky ktorá ma z tých trablov dostávala, život mi zachránili dve veci - to, že som dievčatko a to, že naozaj chcem žiť...mimochodom, to druhé mi zachránilo život už viackrát, ale to je už ďalší príbeh...) žijem...
Rodičia sa tešili všetkým prvotinkám malého bábätka a usilovne zaznamenávali všetky skutočnosti. Prvé "mama", "tata", prvé zúbky, vystúpenie s básničkou....
Prvá trojkolka. Na tú mám spomienky aj keď som bola veľmi malá keď som ju dostala. Práve tá trojkolka ma naučila, čo je to vlastná zraniteľnosť a strach o seba. Naučila ma vnímať seba a dávať si pozor.
Stalo sa to v jeden letný sobotný deň na dvore sídliska, kde bývali moji starí rodičia. Po programe v televízii, kde sa "veľkí chalani" predvádzali na bicykloch a bez najmenších problémov jazdili po schodoch som bola inšpirovaná dokázať si, že na to mám aj ja.
A tak som neváhala využiť prvú príležitosť kedy som sa trojkolkovala po ihrisku a zamierila som priamo k starým betónovým schodom ktoré mi od detstva pripomínali orieškovú čokoládu lebo štrk z nich trčal presne tak ako lieskovce z mliečnej čokolády od babičky.
Detská predstavivosť s naivitou sa spojili a vystúpala som po schodoch až na samý vrch pasujúc sa s trojkolkou na chrbte. Prvé víťazstvo som mala za sebou. Už len pustiť sa dole.
Pamätám si, že som sa poriadne rozbehla z briežku. Potom si pamätám už len prvý schod. Nakoniec som sa našla na chrbte a na mne ležala dobitá trojkolka, z ruky sa mi valila krv a ja som sa veľmi veľmi zľakla. Prvý krát v živote....
Jediné, čo ma v tom okamihu napadlo, bol výkrik na celé ihrisko: „Maťoooooo"...
Zakričala som na môjho staršieho brata ktorý ma v každej situácii vedel zachrániť...
Celú moju krasojazdu videl môj tatko z okna. Myslím, že som mu v ten deň pridala pár šedín a aj jeho som vystrašila najporiadnejšie ako sa len dalo...
Na druhej strane tento zážitok vo mne ostal a ostáva dodnes. Od tej chvíle som opatrná a nevrhám sa do nebezpečných situácií ktoré by mohli znamenať nepríjemnosti či nebezpečie pre mňa alebo ostatných. Vážim si svoj život.
Myslím, že som tým tatkovi zachránila ďalšie šediny v jeho a mojom spoločnom živote.
Táto lekcia ma sprevádza a asi navždy bude zdvihnutým prstom nad krehkosťou ľudského života, alebo zdravia.
Dodnes ma prekvapuje že som vyviazla takmer bez zranení. Ďakujem za to...
Prvý strach o seba ma naučil viac vnímať....
