Držať „basu“, prejaviť súdržnosť či spolupatričnosť, ťahať za jeden povraz a podobne, sú veci, ktoré si na ľuďoch osobne vážim. Teda pokiaľ to má reálne opodstatnenie a nie je to len na základe neprávd, lží, „difamujúcich“ (zneucťujúcich, znevažujúcich, dehonestujúcich, diskreditačných) či nepodložených tvrdení – to som si dovolil prevziať z už napísaného blogu. Pokiaľ niekto takýto pocit chce vyvolať bez reálneho základu, považujem to len za účelovú hru a snahu poškodiť inú osobu.
Dovolím si napísať, že tá ženská súdržnosť je podstatne silnejšia ako u opačného pohlavia. Vidím to v reálnom živote a stretávam sa s tým bežne. Môže to byť tým, že ženy riešia veci viac cez city ako „rozum“. Nepotrebujú často hľadať racionálne riešenie. Niekde som čítal o hlavnom rozdiele medzi ženou a mužom v rámci vzniknutých problémov. Ak si dobre spomínam, bolo to v duchu „ženy o problémoch rozprávajú, muži ich riešia“. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale v minulosti som sa s tým stretol a nie raz. A tak, ak u žien prevláda potreba rozprávať sa a pokiaľ možno s čo najväčším auditóriom, mužom stačí hodiť reč tak maximálne pri pive, s kolegom, ale často len sám so sebou.
Toľko snáď na úvod. Skúsim teraz rozvinúť vyššie uvedené do príbehu spomínaného muža a pridať tak ďalší kúsok do mozaiky, ktorú postupne skladám.
V čase keď sa deti rozhodli, že im je otec vlastne na príťaž, že tým všetkým čo robí, „ubližuje“ ich matke a teda aj im, odmietli chodiť k nemu na víkendy. Čo sa dá robiť, nemali síce vek na to, aby si určovali pravidlá, ale ako ich „prinútite“, aby čas, ktorý má otec určený súdom, mohli s ním aj spoločne stráviť? „Akože nechcú...? Jednoducho ich vezmi a keď treba aj s policajtom...,“ zaznelo radikálne riešenie od kamaráta. Otec to okamžite zavrhol. Nikdy neriešil veci podobnou cestou a odmietol to aj teraz. Nevidel v tom žiadny zmysel. Jediný, „kto by mohol pomôcť“, bola matka detí. Znie to paradoxne, že ten „kto by mohol pomôcť“ – matka detí, je osoba, ktorá s ním nikdy nič riešiť nechcela a využila každú príležitosť, aby mu dokázala, kto je tu dominantný a kto určuje pravidlá. Napriek tomu to skúsil aj vtedy, ako viackrát predtým. Výsledok? Rovnaký... „Ty sám si na vine, že deti nechcú...,“ opakovala dookola ako verklík... „A čím konkrétnym...?“ vyzvedal otec. „To musíš vedieť ty sám, ja Ti to nebudem hovoriť,“ upresnila svoje konštatovanie. „Môžeš mi povedať jednu konkrétnu vec, čím som to zavinil?“ nedal sa otec. „Nebudem sa s Tebou o tom baviť, zamysli sa nad sebou a nehľadaj chyby na iných,“ spresnila predchádzajúcu odpoveď. Takto končili rozhovory bežne, tento aj tie predchádzajúce... Stroho, chladne, odmerane, nekonkrétne...bez akéhokoľvek náznaku racionálneho riešenia...
Pokiaľ sa však tento otec a matka stretli na sociálke, aby spoločne s kolíznou hľadali riešenie, situácia bola v úplne odlišná - na oko. „Som otcovi nápomocná, aby sa stretával s deťmi... Podporujem ich vzťah, ale nemôžem na ne tlačiť... Stále ich uisťujem v tom, že je to ich otec a ....,“ dušovala sa matka. Vraj to bolo neuveriteľné divadelné predstavenie, opisoval historku otec. No neuverili by ste aj vy matke, ktorá chce len to najlepšie pre svoj „majetok“? A jedinou brzdou je otec, pretože on je ten, čo robí problémy. Smutno – smiešne konštatovania matky, ale dokonale zinscenované a zdramatizované. Ako môže vlastne kurátorka pomôcť? Ona nebude a nemôže dokazovať, kto klame a kto nie. Vypočuje si, napíše zápisnicu a... Život ide ďalej, v starých koľajách samozrejme. Zlý otec a dobrá matka, nič nové – žiadna zmena... Vlastne ako vždy.
Keďže s exmanželkou nepochodil, pokúsil sa mať o deťoch aspoň informácie zo školy. Kedysi chodil pravidelne na triedne stretnutia, na akcie, ktoré poriadala škola pre rodičov, či rôzne akcie detí. Po nejakom čase, keď otec vytrvalo chodil na školské aktivity, prišla ľadová sprcha od staršieho z detí v duchu, že nechce, aby prišiel aj on - otec, vraj stačí mamina, prípadne babička. Prítomnosť otca nebola však po vôli ani matke detí, ktorá nepotrebovala prítomnosť otca detí v ich blízkosti a tak sa začala aj škola k nemu správať macošsky. Otcovi prestali chodiť informácie, ktoré dostával celkom bežne... Vraj zabudli pridať do mailu aj jeho meno – vraj náhoda, vraj nabudúce... Tých náhod však bolo časom stále viac a viac. Nakoniec, nič nelogické – matka tak ako predtým a inde, aj tu mala „nadštandardné“ vzťahy, tentokrát s pedagógmi.
Jedného dňa, otec napísal zdvorilostný mail vedeniu škôl, ktoré deti navštevovali a požiadal o informácie včítane prístupu do internetovej žiackej knižky. Odpoveď z jednej zo škôl bola skutočne rýchla, ale o to prekvapivejšia. V zmysle, že triedna učiteľka oboznámila matku dieťaťa, s otcovými požiadavkami a matka nesúhlasila s umožnením vstupu do žiackej knižky a ani s podávaním akýchkoľvek informácií otcovi detí, ktorý nikdy nebol zbavený rodičovských práv... Ale koho to zaujíma. Požiadal ju teda opätovne o tieto informácie s upozornením, že porušuje zákon. O dva dni dostal prístup do „žiackej“... A ospravedlnenie od triednej učiteľky. Čo dodať, ženská spolupatričnosť a naviac k rozvedenej matke, milej, starostlivej, ktorá by za deti dýchala, keby mohla... Pretože otec, to je obyčajný sebec a egoista... Že sa s ním nikdy nestretli, nerozprávali sa s ním...? No a čo? Koho by zaujímal, keď všetky „potrebné“ informácie už mali od úbohej matky.
V druhej škole otec dostal okrem základných informácií aj jednu, na ktorú sa síce nepýtal, ale prečo ju nenapísať a nezastať sa starostlivej matky. A tak sa dozvedel aj to, že matka sa vzorne stará o dieťa, ktoré chodí do školy vždy čisto a moderne oblečené. To je skutočný skvost. Ruku na srdce, no nenapísali by ste takúto vec aj vy, ak by ste mali potrebu vyjadriť svoj postoj k matke či otcovi dieťaťa...?
Áno, aj takáto môže byť odpoveď na otázku ohľadom študijných výsledkov. Na prvý pohľad možno trochu nelogická... Ale len na prvý. Ak sa zamyslíte viac, zistíte, že máte dočinenia s niečím úplne pomýleným... „Pomýlenou ženskou spolupatričnosťou“ celého reťazca, ktorý vstúpil do života detí a spomínaného otca... Sudkyňa, advokátka, kolízna, psychologička, učiteľka... A najmä matka.
