Zdenek Ručka
Dieťa má právo na oboch rodičov a ich rodiny.
Po viac ako dvoch rokoch som celkom náhodou stretol „nášho“ už takmer 16 ročného syna. Nekomunikuje so mnou, nemá potrebu mať otca.
Vytriezvený optimista s reálnym pohľadom na dianie okolo seba. Snažím sa neposudzovať veci na prvý pohľad, aj keď ten veľa napovie. Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Súkromné
Po viac ako dvoch rokoch som celkom náhodou stretol „nášho“ už takmer 16 ročného syna. Nekomunikuje so mnou, nemá potrebu mať otca.
Pokiaľ ani lekári pomôcť nedokážu, nezostáva veľa možností. Niekedy aj malá iskierka nádeje dokáže veci zmeniť. Pokúsiť sa urobiť viac ako len čakať, môže priniesť neočakávané.
„Určenie výšky nákladov na dieťa je smerodajné, lebo súčasná právna úprava neumožňuje priznanie výživného vo vyššej výške ako sú preukázané náklady na dieťa.“
„Určenie výšky nákladov na dieťa je smerodajné, lebo súčasná právna úprava neumožňuje priznanie výživného vo vyššej výške ako sú preukázané náklady na dieťa.“
„Určenie výšky nákladov na dieťa je smerodajné, lebo súčasná právna úprava neumožňuje priznanie výživného vo vyššej výške ako sú preukázané náklady na dieťa.“
„Určenie výšky nákladov na dieťa je smerodajné, lebo súčasná právna úprava neumožňuje priznanie výživného vo vyššej výške ako sú preukázané náklady na dieťa.“
Určenie výšky nákladov na dieťa je smerodajné, lebo súčasná právna úprava neumožňuje priznanie výživného vo vyššej výške ako sú preukázané náklady na dieťa.
Je naivné si myslieť, že jeden rodič dokáže zastúpiť toho druhého - chýbajúceho. A pokiaľ je to predstava práve takéhoto rodiča, je to celkom zvrátené a choré.
Stávate sa pre ne cudzím človekom, bez akejkoľvek úcty. Ak nemáte šťastie, tak aj s nenávisťou, ktorú v nich živí ten „dobrý“ rodič, pretože „ony“ sú jeho výlučným majetkom.
Ak sa zamyslíte viac, zistíte, že máte dočinenia s niečím úplne pomýleným... „Pomýlenou ženskou spolupatričnosťou“ celého reťazca, ktorý vstúpil do života detí...
V záležitosti detí to znamená mať deti vo výlučnom vlastníctve a tiež byť výlučným architektom duše svojho dieťaťa.
Podobné veci sa opakovali s malými obmenami takmer stále. Viac či menej intenzívne. Záležalo na tom, ako dobre si deti užili čas s otcom. Čím lepšie sa cítili – tým horšie končil ich spoločný víkend...
Ak máte správnych ľudí na správnych miestach, môžete klamať koľko len chcete. Vtedy nič nebráni tomu, aby sa lož stala pravdou. A ako sa v jednej pesničke spieva: „...pravda víťazí...“. Škoda však, že tá pokrivená...
„Hmmm, mamina nám povedala, že by nám mohol cestou k tebe zomrieť“, odpovedalo staršie dieťa. „Zomrieť...?“, začudoval sa otec. „Hej, lebo vonku je chladno a cestou do auta, by mu ten chlad mohol ublížiť“, pokračovalo druhé...
„Váš otec nám chce všetkým ublížiť...!“ začala kričať ako zmyslov zbavená. „Chce na nás zavolať policajtov a právnikov...!“, dodala jedným dychom.
A ponaučenie z tohto príbehu? Niečo v duchu, že podobné hry bývajú súčasťou života vo dvojici. Je však dôležité, aby sa nakoniec nezvrhli a nedostali za „bezpečnú“ hranicu, kedy je obtiažne vrátiť veci či udalosti späť.
Musím ešte dodať, že vtedy som nevedel, do akej miery môžem veriť veciam, o ktorých ten muž rozprával...a neviem to s určitosťou ani dnes, ale osobne som presvedčený, že podobné veci sa nezriedka dejú.
„Vedome som neuviedol žiadnu nepravdu, lož, difamujúce (zneucťujúce, znevažujúce, dehonestujúce, diskreditačné) ani nepodložené tvrdenia...
Osobne si myslím, že ani jeden z nich by nič nezmenil. Žena by sa neuspokojila so životom bez kariéry a muž by nechcel žiť vedľa ženy, pre ktorú je prvoradé jej spoločenské postavenie a úspech v práci.
Týmto blogom by som rád „poďakoval“ najmä KS Trnava a UPSVaR Trnava, plateným aj z mojich daní za ich snahu konať objektívne a najmä v súlade s „najlepším záujmom dieťaťa“ ...