V dnešnom blogu o otcovi detí, ktorý takmer dva roky doslova o ne bojoval, napriek „nášľapným mínam“ ich matky bude ďalším doplnením do mozaiky udalostí, ktoré sa diali. Nemôžem súdiť, neprináleží mi to, tak sa pokúsim aspoň opísať rozprávanie tohto otca.
Samotný názov príbehu je možno mierne nezrozumiteľný a mätúci, ale určite výstižný. Niekde som sa dočítal, že podobné spojenia (snáď sa príliš nemýlim) sa nazývajú oxymoron, čo vo mne vyvoláva skôr pocit čohosi z oblasti lekárskeho prostredia, ale celkom sa sem hodí, pretože vystihuje celkovú tragikomickosť tohto, ale aj iných príbehov, ktoré nebudem spomínať. Veď posúďte sami.
V čase „párneho víkendu“, ktorý mu súd láskavo odobril ako otcovi, snažil sa venovať deťom v maximálnej miere. Dbal o to, aby tento čas strávili v pohode, aby to nebolo o tom, že „musíme“, ale „chceme“. Výlet, plaváreň, kamaráti, ... vlastne všetky bežné činnosti ako za „starých čias“. Zrejme sa dá súhlasiť s tvrdením, že deti si tento čas užívali, keďže sa stávalo, že chceli zostať u otca dlhšie ako len do skorého nedeľňajšieho popoludnia. Na jednej strane sa tomu nebránil, práve naopak, bol rád, že deti majú chuť bez prehovárania a nejakej formy nátlaku či vydierania zostať s ním. Na druhej strane však tušil, že každá minúta naviac, ktorú deti strávia spoločne s otcom, mu môže priniesť problémy vo forme nevraživého až agresívneho správania matky detí. Ak teda chceli zostať dlhšie, zavolali svojej matke a požiadali ju o čas naviac. Matka bola inteligentná žena, takže pokiaľ nepomohlo na úvod telefonátu jej vzlykanie o tom ako sa veľmi teší, že po takmer dvoch dňoch ich uvidí, tak usúdila, že bude treba taktiku trochu pozmeniť a bude lepšie ukázať deťom v „live“ vysielaní, kto bude určovať pravidlá.
Prišiel čas odchodu. Otec zaviezol deti pred ich obydlie, kde ich s „dobrosrdečným“ úsmevom čakala netrpezlivá matka. Pár fráz na úvod, o tom, že sa ich už nevedela dočkať. Prehmatanie končatín, či sú v poriadku a niekedy aj slzy šťastia...je to krásne, keď sa matke vrátil jej majetok – deti. Dokonca zdravé...no najhoršie bolo, že aj spokojné. Šrkípanie jej zubov bolo počuť takmer celý „uvítací“ ceremoniál.
Otec sa poďakoval deťom za príjemný víkend, rozlúčil sa s nimi s dôvetkom, že sa vidia o dva týždne a opäť si víkend spoločne užijú. „O dva týždne v sobotu, mám s deťmi program“, zahlásila matka detí s dôrazom na to, aby všetko počuli deti čo najzrozumiteľnejšie. „Nič si nespomínala...“, ohradil sa otec a ponúkol teda výmenu víkendu...stará známa pesnička o výmene víkendu mala však rovnaký refrén ako v minulosti. „Nič si vymieňať nebudem. O dva týždne v sobotu zostanú deti so mnou“, pokračovala láskyplným tónom a nezabudla dodať mantru o policajtoch a právnikoch. Nepoučený otec z minulosti vyvalil oči ako Arnold Schwarzeneger vo filme Total Recall v jednej zo záverečných scén a deti nechápavo hľadeli do neurčita. Hrotiť situáciu nemalo význam, vedel, že nemôže zvíťaziť nad „milujúcou“ matkou. Deťom aspoň na rýchlo povedal, že niečo vymyslia, poprial im pekný týždeň a odišiel.
Podobné veci sa opakovali s malými obmenami takmer stále. Viac či menej intenzívne. Záležalo na tom, ako dobre si deti užili čas s otcom. Čím lepšie sa cítili – tým horšie končil ich spoločný víkend...
Matka vynakladala mravenčie úsilie a obrovské množstvo energie a trpezlivosti, aby postupne získavala prevahu nad tou nepotrebnou súčasťou života jej majetku – detí, ich otcom. O tom, kam až bola ochotná zájsť, snáď nabudúce.
