Milí čitatelia,
po niekoľkých príbehoch, ktoré som vám ponúkol, dovolil by som si nateraz ukončiť písanie o strastiplnej ceste muža – otca, ktorý bojoval proti skostnatenému, zvrátenému až chorému systému. Proti systému, ktorý umožnil jeho exmanželke, vyčleniť ho zo života ich detí. Dovolím si dokonca napísať, že jej v tom svojím konaním a prístupom aktívne napomáhal v mene „najlepšieho záujmu dieťaťa“, napriek tomu, že ani len nevedia čo je to „najlepší záujem“. Celá byrokratická mašinéria nášho systému včítane súdov, ODSPODu a ďalších patrí niekam na perifériu minulosti a nie do centra dnešnej doby, ktorú žijeme. Nekompetentnosť, nemorálnosť a korupcia sa stali súčasťou týchto inštitúcií a jednotlivec je pre ne len nepodstatné „nič“. Ľudia platení z našich daní si navzájom kryjú svoje pokrivené charaktery, či už sú to sudcovia - z ktorých mnohí asi ani nepostrehli, že bol nejaký rok 89, kurátori, psychológovia,... Prvoradé je pre veľkú väčšinu z nich, mať teplé miestečko v kancelárii so svojou stoličkou a vedomie, že každý mesiac si zarobia svoje menšie či väčšie peniaze. Nezáleží im na tom, kde je pravda. Tá často leží niekde v prachu a pošliapať ju môže každý darebák a luhár bez akýchkoľvek zábran a morálnych zásad. Na zodpovednosť nie je volaný vinník, ale ten, kto nemá konexie na patričných miestach alebo je mu cudzie uchýliť sa k takýmto praktikám a konaniu, pretože stále verí na nejakú vyššiu moc.
Celý tento príbeh, ktorý som sa snažil popísať však stále neskončil. Pokračuje ďalej aj v súčasnosti. Momentálne návrhom na zvýšenie výživného, či vecami, ktoré sa diali v poslednom roku, v súvislosti s deťmi a ešte stále spoločným majetkom. Aj to patrí do celej tejto mozaiky a verím, že sa s odstupom času vrátim aj k týmto témam.
Veci, ktoré som doposiaľ opisoval, prezentujem ako pravdivé a mám na to svoje dôvody. Niektoré príbehy možno vyvolávajú otázky, či sa skutočne niečo podobné mohlo diať. Moja odpoveď je jednoznačná. Dialo a deje sa to denne a je to všade okolo nás. Niektorí len nevidia, iní vidieť nechcú. Každý z nás má v okolí niekoho, kto prišiel alebo prichádza o deti. A pozná deti, ktoré stratili či strácajú jedného z rodičov. Je naivné si myslieť, že jeden rodič dokáže zastúpiť toho druhého - chýbajúceho. A pokiaľ je to predstava práve takéhoto rodiča, je to celkom zvrátené a choré.
Ďakujem za diskusné príspevky k blogom, vážim si ich, či už boli pozitívne alebo negatívne a chcem veriť, že nejaká nádej existuje pre každého, kto v živote niekoho blízkeho stráca...
