Dnes by som si dovolil pokračovať v písaní o tom, akým spôsobom pristupuje OS Trnava k zvýšeniu výživného. Zabudnite na „Súdnu sieň“ v istej televízii, na nejakú objektivitu pri celej tejto tortúre, skúmaniu či dokazovaniu. Znie to síce pekne a môže to vyvolať pocit akejsi „spravodlivosti“, ale od podobných vecí to má neuveriteľne ďaleko. Musím ešte upresniť jednu informáciu z posledného blogu, kde som mylne uviedol, že navrhovateľka žiadala zvýšiť výživné o 150%. Je to „len“ o 125%, za čo sa ospravedlňujem.
Budem sa opakovať, ale výška výživného je definovaná a dá sa ľahko dohľadať, že „určenie výšky nákladov na dieťa je smerodajné, lebo súčasná právna úprava neumožňuje priznanie výživného vo vyššej výške ako sú preukázané náklady na dieťa.“ Tu je prvý kameň úrazu. Sudca – sudkyňa by mala skúmať vyššie uvedené. Píšem mal(a), pretože je to na úrovni teórie. Ak jeden z rodičov uvedie, že jeho dieťa navštevuje krúžok a mesačné náklady sú v nejakej sume, mal by sa súd zaoberať aj tým, či táto suma zodpovedá realite. Ak rodič dokladuje nákup notebooku, externého harddisku či napr. mobilného telefónu v hodnote cca 200 Eur pre dieťa a aj na tomto základe žiada zvýšiť výživné, mal by sa súd zaoberať tým, či je to možné považovať za štandard. Mal by, ale neurobí tak... Matka uviedla, otec uviedol... Ctený súd rozhoduje na základe kritérií, ktoré on sám uzná za vhodné. Prípadne napíše v rozsudku – ako sudkyňa JUDr. Hanzlíková, že: „Súd nepovažuje za potrebné jednotlivo hodnotiť náklady na deti, napriek námietke otca a v rámci komplexných nákladov to súd nepovažuje za zásadné.“ A je vymaľované.
Podľa judikatúry (Všeobecný názov pre rozhodovaciu činnosť súdov alebo sudcovskú tvorbu práva. Je to súhrn súdnych rozhodnutí, predstavujúcich súdnu prax) Krajského súdu v Trnave, na ktorú sa pani sudkyňa odvoláva v rozsudku je „zaužívané“, že výška výživného sa určuje v rozpätí 25 – 30% čistého príjmu povinnej osoby. Suma je určená pre všetky deti, nielen pre tie, ktoré ma za otca už ani nepovažujú.
Takže pani sudkyňa rozhodla tak, že môj príjem jednoducho podelila štyrmi – tj. stanovila výživné na úrovni 25%. Je to „milé“, určila mi spodnú hranicu. Že nepreverovala skutočné náklady, že ich nepovažuje za podstatné... Nevadí, veď deliť štyrmi je jednoduchšie a rýchlejšie ako nejaké dokazovanie nezmyselných nákladov. Niekomu možno napadne, prečo si „sťažujem“. Nesťažujem, len sa snažím prezentovať objektivitu súdu v posudzovaní vecí, ktoré sa týkajú mojich detí. Píšem mojich detí, pretože aj tretie dieťa, ktoré má 2,5 roka, je moje a pokiaľ by si moja partnerka žiadala výživné na nášho syna – čo nemôže, pretože žijeme v spoločnej domácnosti, tak by mu podľa vyššie spomínanej judikatúry zostalo 5% z môjho príjmu, pokiaľ by mi súd určil hornú hranicu výpočtu výživného, teda 30%. Pokiaľ by to zostalo na úrovni 25%, čo je tiež možné, najmladšie dieťa by nedostalo nič. To je jeho benefit za to, že mi stále hovorí tatino a správa sa ku mne ako k otcovi. Zdá sa mi to trochu nepomer. Pani sudkyni však určite nie. Dúfam, že moja partnerka sa neodsťahuje aj s našim synom a nebude teda žiadať na neho výživné. Mohlo by stať, že by na naše dieťa dostala 5% a možno aj nič z môjho mesačného príjmu.
Na záver k pani sudkyni a jej rozhodnutiu ešte jedna veta z rozsudku. „Za daného stavu má súd za to, že je potrebné výživné zvýšiť (pozn. nebránil som sa tomu), i keď nie je možné návrhu vyhovieť v celom rozsahu (pozn. navýšiť o 125%), a to práve s prihliadnutím na možnosti a schopnosti otca.“ Navýšenie pre úplnosť podľa rozsudku predstavuje 55%.
Priznám sa, že by som v rozsudku skôr čakal konštatovanie, že „...nie je možné návrhu vyhovieť v celom rozsahu a to s prihliadnutím na nepreukázané náklady prezentované navrhovateľkou.“ Ak teda čítam rozsudok správne, tak náklady na moje staršie deti sú v poriadku – skutočné, správne a korektné, len môj príjem je akýsi nízky. Zrejme si musím nájsť ešte ďalšie zamestnanie, pretože chcem svojim deťom prispievať rovnakým dielom ako ich matka na ich (nad)štandard. Je predsa z mojej strany hanebné a odsúdeniahodné, že tento finančný rozdiel kompenzuje momentálne navrhovateľka zo svojich zdrojov. Potom je nútená mať viac pracovných pomerov a ešte aj vychovávať „naše“ deti, tak ako sa patrí, teda aj k úcte k druhému rodičovi. Myslel som „jej“ deti pravdaže. Ja pre ne vlastne „neexistujem a nepotrebujú ma“ (citát z mailu jedného z detí).
Mimochodom, pani sudkyni som doložil aj mailovú korešpondenciu medzi mnou a deťmi za posledné roky. Váhal som, či to urobiť, alebo nie, pretože to nie sú veci, s ktorými sa rodič chce pochváliť. Taktiež aj materiál, týkajúci sa skutočností, ktoré sa diali v čase pojednávania v našom stále spoločnom dome. Neviem, čo to v nej vyvolalo. Zrejme nič. Zmohla sa len na strohé konštatovanie, že výchova detí nie je téma, ktorá je podstatná pri pojednávaní o zvýšení výživného. Asi má pravdu...
Priznám sa, nechodím do kostola a tak neviem, či sa nejako zásadne nezmenilo štvrté prikázanie: „Cti otca svojho a matku svoju.“ Možno prešlo nejakou novodobou úpravou a vypadlo odtiaľ „otca svojho“. Ak to stále platí po starom, tak prečo to deti, ktoré chodili na náboženstvo a spolu s matkou na nedeľné omše, akosi nepovažujú za niečo minimálne slušné?
Je zvláštne, že vlastné deti sa k vám môžu správať ako k handre a vy sa im (či ich matke) za to ešte vlastne poďakujete formou finančného príspevku na lepší zajtrajšok. Nuž, je ale pravda, že viniť z toho deti nemôžem... Ich nevychováva ulica, ale ten „lepší“ rodič.
Chcel som dnes popísať aj prístup kurately a samozrejme nechcem opomenúť ani právnu zástupkyňu samotnej navrhovateľky. No nechám si to pre budúci blog. Myslím, že si to zaslúži väčší priestor...
