Na záver posledného blogu som načrtol, čo bude v tom dnešnom. Je to síce veľmi zaujímavá téma, ale nedá mi ešte pred ňou nespomenúť aj „mravenčiu“ prácu UPSVaRu v Trnave, ktorý bojoval v mene „najlepšieho záujmu detí“.
Musím napísať, že nemám ťažké srdce ani na jednu z kurátoriek, ktoré „zastupovali“ naše deti. Ich kompetencie sú v celom procese z môjho pohľadu neveľké. Ich snaha o objektivitu chtiac – nechtiac narazí na to, kto z rodičov má aké lakte a hlavne známosti. A tak na základe prežitých vecí môžem pokojne napísať, že sa od nich očakáva naučiť sa prioritne jednu dôležitú mantru o najlepšom záujme dieťaťa v spojení s výškou výživného a s tým si v drvivej väčšine prípadov vystačia. Odrecitujú ju pred súdom a je „vymaľované“. Česť výnimkám.
Na základe minulých blogov, asi netreba písať, kto z rodičov aj tu ťahal za kratší koniec. Toľko na úvod a teraz rýchlo k veci...
UPSVaR je prvá inštitúcia, kde by vám mali poradiť a pomôcť, pretože matka vašich spoločných detí vám cielene obmedzuje stretávanie s nimi vysoko sofistikovaným spôsobom (o tom v budúcom blogu). Po príchode na kuratelu, rozpoviete svoj príbeh. Nikto vás neobjíme okolo pliec a nikto nevyroní slzu súcitu v súvislosti so situáciou vás a vašich detí. Sú to profesionáli (bez sarkazmu), ktorí podobné príbehy počúvajú denne. Dostanete základné informácie, nejaký návod ako postupovať a poberiete sa na súd – už som to popisoval v predchádzajúcom článku. Vaše deti dostanú pridelenú pracovníčku úradu – kolíznu opatrovníčku, ktorá sa stáva „hovorcom“ vašich detí. Zatiaľ je to všetko v poriadku, veď kurátorka je nestranná a nenechá sa ovplyvňovať jedným z rodičov, len na základe toho, kto viac narieka...
Druhá fáza je šetrenie pomerov u každého z rodičov. Tiež som už spomenul ako asi prebieha. Ešte stále je to v poriadku, pretože sa v podstate nič nedeje...teda na oko, aspoň v našom prípade...
A tu zrazu, celkom z nenazdajky...telefonát od vašej manželky, ktorá inak s vami nemá potrebu komunikovať. Je jasné, že sa stalo niečo, čo sa vymyká tomu všednému. Do telefónu na vás hovorí zhrozená matka vašich detí a roztraseným hlasom na vás chrlí množstvo nepríjemných slovných spojení. Zatiaľ nechápete o čo jej ide a čakáte čo sa stalo deťom. Po chvíli zistíte, že vaše deti práve prežili, citujem: „najväčšiu traumu vo svojom doterajšom živote“. Nie, nie sú v nemocnici. Nikto ich neuniesol a ani neprežili lúpežné prepadnutie. Je to oveľa horšie. Na šetrení v ich prenajatom byte bola ich kurátorka spolu s kolegyňou. V hlave vám začnú šrotovať myšlienky, ako tie na pohľad príjemné pani zo sociálky, ktoré sa správali u vás úplne profesionálne, vypočúvajú vaše strachom roztrasené deti v kúte ich izbičky a po byte sa rozlieha detský plač. Nechápete. Posledné slová Vašej manželky sú v duchu, že práve odchádza vypovedať na UPSVaR kde ju predvolali.
Sadáte do auta a uháňate do sídla sociálky s odhodlaním okamžite zakročiť voči takýmto praktikám. Doslova vletíte do kancelárie kurátorky nepremýšľajúc nad racionalitou vecí, ktoré sa mali udiať. Spustíte na ňu paľbu slov a žiadate od nej vysvetlenie...a opäť nechápete...kolízna na vás vyvaľuje oči ako kucúr v Shrekovi – ani ona nechápe, ani vás a ani veciam, ktoré s ňou chcete riešiť. Po krátkej chvíľke a niekoľkých hlbokých nádychoch, vám rozpovie priebeh návštevy, ktorá trvala tak 15 minút. Deti jej v tom čase ukázali izbu, hračky, pochválili sa bežnými vecami. Čakáte kedy sa prizná k tým nechutnostiam, o ktorých vám hovorila vaša manželka. Opätovne sa snažíte dozvedieť viac o traume vašich detí z tejto návštevy...jej oči už nemajú veľkosť Shrekovho kocúra a opakuje, že nič viac sa nestalo a neudialo. Ste v rozpakoch a zase nechápete. Už podstatne kľudnejší vychádzate z jej kancelárie a vtom vidíte ako z kancelárie vedúcej oddelenia nejakej pani K., so žoviálnym úsmevom vychádza vaša manželka. Idete smerom k nej a chcete sa dozvedieť, čo sa vlastne udialo pred niekoľkými hodinami. V okamihu, keď vás však vaša vysmiata a dobre naladená žena zbadá, mení sa jej úsmev na nenávistný pohľad a ona spustí na chodbe inštitúcie krik a výčitky, ako ste práve nehanebne ublížili deťom...čo dodať...zase nechápete.
Všetko však začne naberať jasné kontúry už v priebehu nasledujúcich týždňov a mesiacov. Kurátorke, ktorá zastupovala vaše deti je spis odobratý. Oficiálne pre jej zaneprázdnenosť. Medzi štyrmi očami sa však dozviete, že o to požiadala matka vašich detí. Kurátorka zrejme nezdieľala matkin zvrátený názor, že sú deti jej majetkom. Rovnako je možné, že „kolízna" vyslovila názor v duchu, že otec nie je nepriateľ detí a naviac mala snahu veci posudzovať objektívne. No a odporovať matke, ktorá má styky aj na úrade, v ktorom kolízna pracuje, je vopred odsúdené na neúspech. To ale nie je všetko a začína sa ďalšia fáza pomoci sociálky...
Požiadate o pomoc psychológa na UPSVaRe. S návštevou "odborníka" sa stotožní tiež nová kurátorka, ktorá v tomto duchu napíše posudok aj s dovetkom, že nevidí dôvod obmedzovať otcovi styk s deťmi. Cítite aspoň malú spokojnosť, pretože viete, že deti sú úprimné a máte pocit, že sa konečne veci pohnú pozitívnym smerom a pravda sa ukáže v celej svojej nahote. Na vaše prekvapenie do rúk dostanete úplne iný posudok a ....nechápete...
Vysvetlenie je jednoduchšie akoby sa zdalo. Kurátorka odchádza na dovolenku a vedúca oddelenia, už spomínaná pani K. prepíše posudok, ktorý je samozrejme celkom odlišný.
Po niekoľkých sťažnostiach na pani K. máte spoločné stretnutie aj s jej priamou nadriadenou, ktorá sa okamžite ujme tejto prekérnej situácie. Sedenie dopadne katastrofálne. Pani K. dá do pozoru svoju vedúcu a na vás ako muža - otca, spustí kanonádu arogantných vyjadrení (mimochodom videli sme sa prvýkrát v živote). Kričí v kancelárii ako zmyslov zbavená, pretože „vy“ ste si dovolili sťažovať sa na jej veličenstvo. Nestačíte sa ani poriadne nadýchnuť a pani K. vám oznámi, že vy „ako otec“ nie ste pre ňu nikto. Odchádzate zhrozený, strácate všetky ilúzie, že máte možnosť uspieť aspoň niekde.
Celú vec prešetrovala vnútorná kontrola. Výstup z nej nedostanete, pretože je to interná záležitosť. V súkromnom rozhovore vám na oddelení potvrdia, že pani K. pochybila. Oficiálny list zo sociálky je v duchu, že kontrola prebehla a všetko je v najväčšom poriadku. Celkom úsmevné...
Následne vaše deti predvolajú k psychológovi. Mladá psychologička, slečna S. sa stretne s deťmi. Zo sedenia urobí prvý výstup, ktorý je veľmi pozitívny a vy ako otec opäť cítite, že nie je ešte nič stratené. Konštatuje, že deti sú s vami rady, rady s vami trávia čas, vnímajú vás ako leva – ochrancu rodiny. Je to príjemné, ale trvá to veľmi krátko. Posudok dostane samozrejme aj matka detí. Myslím, že ju nemohol potešiť. O mesiac idú deti opätovne k slečne S. a opäť výstup. Čakáte, že v podobnom duchu a zrazu...nechápete... Otca, deti berú na vedomie, v zmysle, že "existuje", spomenú mamu ako múdreho delfína, dedka, babku (samozrejme z matkinej) strany. Otec už nie lev ochranca, ale žirafa – to bude zrejme mojou výškou. Pred otcom v tabuľke dôležitosti figuruje vyššie okrem rodiny z matkinej strany ešte aj ich škrečok – a to si nerobím srandu – to je holý fakt. Kladiete si otázku, čo sa môže zmeniť za mesiac u detí, ktoré v priebehu tohto času s Vami strávia jeden víkend? Absolútne nič, pokiaľ im niekto fundovaný nedokáže vysvetliť, ako sa treba správať pred psychológom. A kto môže byť v tomto lepší ako vlastná matka - dlhoročný školský psychológ a pedagóg v jednej osobe?
A pre istotu, aby sa zdôraznilo a nenechalo nikoho na pochybách, kto určuje dianie okolo vašich detí, v posudku sa tiež píše: „...matka sa vyjadrila, že otec detí nikdy nemal s nimi hlbší citový vzťah...“ Presne tak, v posudku detí je vyjadrenie matky. V posudku, ktorý sa zakladá do spisu a putuje na súd a ten následne rozhoduje, čo si ako otec zaslúžite.
Navštívite teda psychologičku, slečnu S. a požiadate ju o vysvetlenie, akým právom a na základe čoho si vôbec dovolila podobné konštatovanie matky detí zahrnúť do posudku. Stručné vyjadranie vo dverách medzi jej kanceláriou a chodbou je celkom jednoznačné: „Nemám sa s vami o čom baviť!“
Po takejto skúsenosti, kedy si pripadáte ako fackovací panák, vám nezostáva veľa možností vidieť budúcnosť s deťmi ružovo a očakávať zázrak je stratou času. Na zoznam nepotrebných vecí pre vaše deti pribudne „otec“. Stáva sa z vás škodná. Ste na odstrel a je len otázka času, kedy ten výstrel príde...
Týmto by som rád „poďakoval“ najmä KS Trnava a UPSVaR Trnava, plateným aj z mojich daní za ich snahu konať "objektívne" a najmä v súlade s „najlepším záujmom dieťaťa“ a rád by som im poprial veľa podobných „úspechov“ pri záchrane detí a ich vzťahov k rodičom, ktorým nie sú zverené do výchovy...
Nabudúce skúsim niečo osobnejšie z „domácej kuchyne“. Nebudete to veselé čítanie. Len realita, ktorá ma postupne pripravila o deti.
Post scriptum:
V minulom blogu som zabudol menovite poďakovať predsedovi senátu - sudcovi KS Trnava Mgr. Benkovi, podľa ktorého: „...Uvedená úprava styku je dostatočnou pre zachovanie citových väzieb medzi deťmi a otcom...“. Predpokladám, že je rovnako otcom, ako som ja vzhľadom k jeho veku. A predpokladám, že sa svojím deťom venuje každý párny víkend a dva týždne v čase letných prázdnin, pretože vie, že takto je to „dostačujúce“... ak sa nemýlim, potom je mi ľúto jeho detí...
Súčasne musím poďakovať aj Mgr. Kelešiovej – vedúcej Oddelenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately UPSVaRu Trnava, za jej „nezávislé a objektívne konanie“ pri prepisovaní posudku.
A rovnako psychologičke slečne (pani) Mgr. Sléškovej z UPSVaRu Trnava, ktorá do psychologického posudku detí „v rámci objektivity“ doplnila konštatovanie matky.
Ak budete v budúcnosti potrebovať pomoc oboch dám, neváhajte...jedinou podmienkou, ktorú treba spĺňať je „nebyť otcom“...
