Na úvod by som mal napísať, ako býva zvykom v niektorých televíznych programoch, „všetky udalosti a postavy v príbehu sú vymyslené a akákoľvek podobnosť je čisto náhodná“.
No na druhej strane by som mohol napísať, že tento príbeh je „výpoveďou na základe skutočných udalostí“. Nechám na každom z vás, kam ho zaradí.
Rád by som prerozprával, alebo lepší výraz bude rozpísal príbeh, ktorý sa (ne)stal celkom tak, ako bude popísaný. Tento príbeh je o „prijímateľovi sociálnej služby“ ako sa píše v litere zákona, skrátene budem nazývať jeho alebo viacerých ako „klient/i DSS alebo len klient/i“ nemenovaného neverejného Domova sociálnych služieb. Je o pomeroch, ktoré tam vládnu. O neprávostiach, ktoré sa tam dejú. O porušovaní mnohých základných pravidiel, minimálne na úrovni slušnosti, etiky a morálky. O bezočivom a bezbrehom – z môjho pohľadu okrádaní klientov tohto zariadenia, ktorí sú zdravotne znevýhodnení a to najmä mentálne.
Nikdy by mi nenapadlo, že dnes existujú ľudia, ktorí bez mihnutia oka dokážu systematicky okrádať mentálne postihnutých a o to viac, že dané zariadenie nepatrí len tak niekomu, ale patrí pod cirkevnú komunitu, ktorá by mala byť príkladom pre všetkých ostatných.
Toto zariadenie riadi istý ctihodný človek, alebo lepšie bude napísať, služobník Boží, volajme ho pán T. Jeho obľúbeným oblečením je sutana a jeho poslaním je šíriť dobro a lásku v komunite ľudí so zdravotným postihnutím. Celkom to sedí, keďže táto DSS má už v svojom úvode spomenutý úprimný cieľ ako jeden z hlavných bodov svojho pôsobenia: „Prvým impulzom pre založenie Komunity bola potreba ujímať sa chlapcov, ktorým po dovŕšení osemnásteho roku života skončila nariadená ústavná starostlivosť a títo sa ocitali na ulici, v azylových domoch a pod.“
Pomôžem si príslovím, ktoré sedí na všetko čo bude popísané v tomto príbehu: „Nie je všetko zlato, čo sa blyští“
Takýto vznešený cieľ vydláždený hamižnosťou a bezohľadnosťou tých, ktorí sa stavajú do úlohy spasiteľov, vo mne však skôr vyvoláva pocit zvracania ako úcty a obdivu.
Bude to príbeh aj o tom ako všetko robiť celkom nenápadne. Ako pomocou istého občianskeho združenia napojeného na túto DSS a personálne prepojeného niekoľkými osobami, tunelovať účty minimálne spomenutého klienta. Píšem „klienta“ ale som presvedčený, že sa to týka mnohých z týchto klientov.
Dovolím si napísať „klientov“, napriek tomu, že celý príbeh bude prioritne o jednom z takmer 40tich - a ak mám správne informácie, a kde všetci či takmer všetci sú invalidní dôchodcovia s mentálnym postihnutím rôzneho stupňa. Materiálov, ktoré som videl je veľké množstvo a budem sa ich snažiť popísať v istej chronológii, aby ste si mohli urobiť vlastný obrázok toho, čo sa dnes deje v našej spoločnosti, prípadne akí ľudia riadia štátne inštitúcie a aký je ich postoj. Nevynechám ani Komisárku pre zdravotne znevýhodnených, istý VÚC ani Ministerstvo práce sociálnej práce a rodiny. Pokúsim sa vložiť do tohto príbehu materiály, ktoré som získal. A verte, že budú skutočne zaujímavé...
Všetko čo som na vlastné oči videl si dovolím napísať bez zbytočných upozornení. Veci resp. informácie, ktoré mám „z druhej ruky“ napíšem tiež, ale označím ich ako „neoverené“, pretože ich neviem vierohodne preukázať aj keď, sú od ľudí, ktorí spomenuté fakty prerozprávali. To však nemusí znamenať, že nie sú 100% pravdivé.
Bude to určite na dlhšie písanie a čítanie, tak nečakajte rozuzlenie už dnes, články budem pridávať postupne, nakoľko celá vec je dnes v štádiu vyšetrovania ako podvod na základe podaného trestného oznámenia a verím, že uvedené skutočnosti neovplyvnia celé toto konanie.
Na začiatok sa vrátim trochu do vzdialenej minulosti, ktorá je dosť podstatná a dôležitá. Písal sa rok 1992 a do istého Detského domova nastúpil nový zamestnanec – volajme ho Adam. Bola to jeho prvá práca po ukončení štúdia a on sa rozhodol v časoch krátko po revolúcii robiť niečo, čo ho napĺňalo viac vnútorne a bol presvedčený, že môže byť užitočný práve tu, napriek tomu, že jeho vzdelanie bolo odlišného charakteru. Stal sa vychovávateľom pre skupinu asi 15ich detí zahrňujúcich celú vekovú škálu detí od škôlkárov po stredoškolákov, s rôznou mentálnou úrovňou. Najmladší v tejto skupine bol chlapec – volajme ho Tibor. Tibor mal 3 roky. Nevedel dobre rozprávať, navštevoval špeciálnu škôlku. Chlapča, ktoré svojim výzorom vždy vyčarilo úsmev na tvárach každého človeka, s ktorým sa stretol. Mal viacerých súrodencov. Dvaja z nich boli v rovnakej skupine detí. Volajme ich Damián a Juraj. Obaja boli starší.
Bolo zvykom, že si niektoré rodiny brávali deti z DD na víkendy či sviatky, aby im istým spôsobom ponúkli možnosť vidieť ako funguje život mimo brány DD. Tak aj Damián s Jurajom chodili do rodín, boli starší a viac samostatní ako Tibor. Preto sa Adam dohodol so svojimi rodičmi, že by na Vianoce priviezol so sebou aj malého Tibora, nech ich netrávi sám za múrmi DD. Tak sa Tibor objavil u Adamových rodičov. Boli z neho nadšení, tak ako snáď každý. Nebolo mu v tom čase veľa rozumieť, ale aj to málo stačilo na to, aby sa návštevy u Adamových rodičov opakovali nielen počas Vianoc, ale aj cez iné sviatky, predĺžené víkendy, prázdniny. Adamov otec Ferko ho naučil mnohým praktickým veciam, keďže mal záhradku, kde choval zajace, kačice a včely a kde „záhradní susedia“ mali psov či mačky. No a Adamova mama Majka sa mu venovala tak, ako sa babička venuje svojim vnúčatám, keďže vlastné ešte nemala.
Musel som napísať aj túto časť pohľadu do minulosti, pretože je dosť podstatná. Mimochodom Tibor chodí k Adamovej mame dodnes resp. Adamova mama chodí pre Tibora do DSS, kde dnes žije. Je to už 30 rokov. Za tento čas sa Tibor presúval po rôznych zariadeniach teda Detských domovoch v rôznych mestách. Každopádne Adamova mama ho podľa možnosti stále brávala na sviatky a prázdniny. Možno sa teraz pýtate, prečo si Tibora neosvojila. Tiež by mi napadla podobná otázka. Myslím si, že možno nad tým mnohokrát aj premýšľala, ale nemala odvahu to urobiť. Bola na invalidnom dôchodku, mala zdravotné problémy a vlastne aj stále má. Naviac Adamov otec ochorel a svoj boj s chorobou prehral pred mnohými rokmi a Majkine deti žijú mimo jej bydliska a relatívne ďaleko.
Tibor je dnes dospelý, svojprávny chlapec v tele muža. Áno, jeho mentálna úroveň, je na úrovni 6 až 9 ročného chlapca, aj keď postavou je to chlap ako hora. A tu by som napísal, začína mnoho vecí, ktoré ho nejakým spôsobom z pohľadu iných na jednej strane znevýhodňujú a strane druhej mu možno nerobia vrásky na čele veci, ktoré musia riešiť bežne iní ľudia.
Každý človek, ktorý ho stretne v ňom môže vidieť niekoho iného. Niekto ako milého „chlapca“, ochotného nezištne pomôcť a niekto ako „zdroj prijmu“. Niekto ako „slušne vychovaného“ a niekto ako „lacnú pracovnú silu“. Každopádne, každý ho veľmi pravdepodobne vníma ako mentálne znevýhodného človeka. A pohľad každého človeka v ňom vyvolá isté pocity a pohnútky. V niekom vyvolá súcit a niekto iný v ňom vidí človeka, s ktorým môže manipulovať. Manipulovať s ním ako osobou a manipulovať s jeho majetkom, pretože Tibor nepozná hodnotu peňazí. Svojím spôsobom je šťastie, mať strechu nad hlavou a niekoľkokrát denne stravu. Mnohí dnes nemajú ani to. A keď k tomu pridáte, že mu nejaký dospelý človek, ktorého považuje za autoritu viac-menej nenásilne vnucuje pocit vďačnosti z jeho strany za poskytnuté „benefity“, tak si žije vo svojom svete navonok a zrejme aj vnútorne spokojný a vďačný. To, že sa z jeho účtu strácajú financie, o ktorých ani netuší, absolútne nerieši. Samozrejme, nemôže riešiť niečo o čom ani sám nevie. A tak podobné veci riešia za neho iní. A riešia to veľmi pokútnym spôsobom, dovolím si povedať na hranici zákonnosti, možno snáď až za hranicou. Ale ako sa hovorí, kde niet žalobcu, niet ani sudcu a rovnako platí, že s jedlom rastie aj chuť.
Snáď na úvod by to mohlo stačiť a nabudúce sa pokúsim posunúť tento príbeh do menej vzdialenej minulosti až po súčasnosť.
Vlastne ešte jedna vec na záver.
Rád by som požiadal – poprosil každého, koho tento článok zaujal o zdieľanie svojim známym, kamarátom, priateľom. Možno sa medzi nimi nájde niekto, koho sa podobné veci dotýkajú či už ľudsky alebo profesne. A možno sa potom veci pohnú správnym smerom. Jeden nikdy nevie...
