Na úvod by som mal napísať, ako býva zvykom v niektorých televíznych programoch, „všetky udalosti a postavy v príbehu sú vymyslené a akákoľvek podobnosť je čisto náhodná“.
No na druhej strane by som mohol napísať, že tento príbeh je „výpoveďou na základe skutočných udalostí“. Nechám na každom z vás, kam ho zaradí.
Ďakujem za každé prečítanie tohto blogu a aj za prípadné zdieľanie. Snáď vás prvá časť neotrávila natoľko, že si neprečítate pokračovanie tohto príbehu. Je to stále len akýsi vstup do deja a udalostí, ktoré sa odohrávali pred niekoľkými rokmi až mesiacmi, ale patrí to sem.
Pôvodne som v tejto časti nemal uvedenú pasáž, ale rozhodol som uviesť ju z dôvodu, ktorý je uvedený o pár riadkov nižšie. Ako som minule písal zverejním aj informácie súvisiace s úradmi, ktoré majú dohliadať na nazvime to právo a spravodlivosť aj v DSS a pracujú v nich ľudia platení z našich daní. Minulý rok konkrétne 27.7.2023 Adam zaslal oznámenie na MPSVaR konkrétne na Inšpekciu v sociálnych veciach (ISV) podnet s nižšie uvedeným textom.
„Dobrý deň,
obraciam sa na Vás vo veci podozrenia na rôzne porušovania zákonov resp. ich obchádzania, ktoré sa dejú v DSS XY.
Riešim tieto indície a podozrenia od konca minulého roku na rôznych úrovniach - DSS, VUC, MPSVaR, ale zatiaľ len v rovine overovania si týchto indícií.
V zariadení je prijímateľom sociálnej služby náš rodinný známy - invalidný dôchodca s mentálnym postihnutím, ktorý je však toho času plne svojprávny a bez obmedzení na právne úkony.
Moje podozrenia sa týkajú viacerých vecí - finančných, právnych a tiež v súvislosti s prevádzkou chránenej dielne, ktorá je v DSS zriadená.
Viem ich dokladovať v písomnej či zvukovej podobe.
Rád by som sa stretol s kompetentným človekom vo vašom úrade s reálnym záujmom prešetriť moje podozrenia a osobne mu uviedol všetky skutočnosti, ktorými disponujem.
Viem pricestovať do Bratislavy a prispôsobiť si svoj čas tak, aby to bolo vzájomne akceptovateľné.“
Po cca dvoch mesiacoch a žiadnej odpovedi, Adam teda zatelefonoval priamo do ISV, kde mu kompetentná pani, ktorej meno nie je podstatné povedala, že všetky podania ich oddelenie dôkladne skúma a zašle vyjadrenie v pozitívnom či negatívnom duchu. Na Adamovu otázku kedy sa tak stane, keďže prešli už dva mesiace, dostal odpoveď, že veci riešia postupne a opäť zdôraznila, že na každý podnet odpovedajú a stane sa tak aj v tomto prípade.
Nebudem to naťahovať. ISV je zrejme veľmi vyťažená, boli voľby, mohli nastať personálne zmeny. Takže Adam odpoveď na jeho podnet dodnes nedostal. Každopádne možno sa dostane tento blog aj k niekomu, koho by to mohlo v ISV zaujímať napriek jeho zaneprázdneniu, aj keď nebude práve pokazený kávovar alebo nebude chcieť len „zabiť nudu“. A možno sa k tomuto blogu dostanú aj z iného úradu a zamyslia sa skôr, ako bude aj o nich písané slovo, pretože to nemusí byť v tónoch Ódy na radosť. Nechám sa prekvapiť...
A teraz sa posuňme o kúsok ďalej.
Ako som už spomínal v predošlej časti, Adamova mama si chodila do spomínaného DSS nepravidelne pre Tibora. Nikdy sa nestalo, že by jej Tibor povedal, že sa mu nechce, že nepôjde. Práve naopak. Pri telefonátoch s Adamovou mamou Majkou, s ktorou si takmer denne telefonoval, si už vopred dohadoval termín, kedy pôjde „domov“. Nie nepomýlil som sa, skutočne považoval Majkine bydlisko aj za svoj domov. Takže predĺžené víkendy, sviatky, prázdniny, Veľká noc či Vianoce boli dni kedy trávil čas u Majky a jej rodiny. Zvyčajne to bolo 14 dní a viac, najmä počas prázdnin a Vianoc.
Opäť pridám malú vsuvku, aby obraz získal ucelenejšiu podobu.
Majka je invalidný dôchodca. Myslím, že v roku 1981 mala pracovný úraz – zle zaistená výťahová šachta, pád z 2. poschodia do nej a zlomená chrbtica, čiastočné ochrnutie ľavej dolnej končatiny. Následne 6 mesiacov ležiaca na lôžku, bez možnosti väčšieho pohybu, len v rámci polohovania. Asi si každý vie predstaviť čo urobia svaly po takom čase a tak sa opätovne pomaly začala učiť chodiť. Mala 37 rokov. Tento úraz zanechal svoje následky. Dnes má na jednej nohe „vymenené koleno“ a druhé na výmenu čaká. Nikdy si nesťažovala, nechodila po úradoch, neprosila o almužny. Naučila sa s tým žiť a za to jej patrí obrovský obdiv. Spomínam to preto, že nikdy nikoho ani nevyužívala a nezneužívala svoje okolie a už vôbec nie Tibora na nejaký svoj prospech. A na dokreslenie ešte pridám, že Majka chodila pre Tibora z miesta bydliska vlakmi a autobusmi. Keď ráno vyrazila okolo 8ej z domu, tak sa s Tiborom vrátila späť okolo 16tej alebo aj neskôr. Záležalo aké spojenie mala.
V DSS Tiborovi pomohli zbaliť osobné veci, hygienické potreby a lieky, ktorých má neúrekom. Prvý taký z Adamovho pohľadu zvláštny problém nastal, keď sa Majka slušne opýtala, či Tibor nemá nárok na nejaké peniaze, najmä čo sa týkalo nákladov na stravu. Dlhé roky, najmä keď bol Tibor mladší a ešte žil aj Adamov otec to akosi neriešila, napriek tomu, že pri nejakej príležitosti sa jej na UPSVaRe v mieste bydliska pýtali, či dostáva Tibor príspevok na stravu, keď je mimo zariadenia. Musím napísať, že stravná jednotka pre Tibora bola pred pár rokmi cca 5 Eur. Je to suma, ktorú si Tibor platil za stravné v zariadení ako jednu z položiek z celkových mesačných poplatkov. Samozrejme pokiaľ tam Tibor v danom čase nebol, túto položku si neplatil. Nooo neplatil...? Lepšie je napísať, platiť ju nemal, ale aj tak ju platil, alebo presnejšie bola mu účtovaná. To v tejto chvíli nie je až tak dôležité, ale v budúcnosti sa k tomu ešte vrátim, ako sa účtujú mesačné poplatky v tomto zariadení. A to bude celkom zaujímavý príbeh.
Adam si nebol celkom istý, kto z pracovníkov zariadenia vtedy povedal vetu, ktorá ho zarazila. Bola v duchu: „Prečo si pýtate peniaze na stravu, keď si ho dobrovoľne beriete domov? Iní si peniaze nepýtajú.“ Vtedy nerozumel, prečo ich tak trápi, že Majka, ktorá precestuje polovicu dňa, aby vyzdvihla Tibora si dovolí požiadať o 5 Eur na deň pre dospelého muža, ktorý u nej strávi dva či tri týždne. Pre upresnenie treba dodať, že Majka si nikdy nedovolila minúť ani cent na niečo iné ako potreby pre Tibora. To sa netýkalo len stravy. Kupovala Tiborovi drobné veci na bicykel, či nejaké oblečenie a samozrejme platila to zo svojho či s prispením ostatných členov rodiny. Možno niektorí z vás sa v duchu pýtajú, prečo by mu mala kupovať nejaké veci na oblečenie, veď mal zbalenú tašku s tými svojimi zo zariadenia? Odpoveď je žiaľ veľmi jednoduchá a celkom nepochopiteľná. To čo mu pomohli zbaliť si v DSS, vlastne ani u nej nenosil. Staré, ošumelé veci, ktoré mu často nesedeli ani veľkostne. Preto mu Majka zariadila u nej doma skriňu s vecami, ktoré kupovali spoločne, veci, za ktoré sa nemusel hanbiť a v ktorých vyzeral ako človek, na ktorého si nikto neukazoval prstom.
V tejto súvislosti si Adam spomenul na istú vec spojenú s Tiborovým ošatením resp. skôr zaobutím. Jedného dňa, keď prišla Majka pre Tibora mal obuté na pohľad celkom slušne vyzerajúce topánky. Pri príchode k nej, si všimla, že topánky sú zvnútra premočené. Keď sa na ne pozrela lepšie, zistila, že sú rozlepené a podrážka na nich je tam vlastne len na okrasu . Vnútro topánok bolo mokré, zatuchnuté a plesnivé. Áno skutočne boli tieto topánky plesnivé. Pri najbližšej návšteve sa Majka na to pýtala kompetentnej osoby, ktorá mu obuv dala pred odchodom. Tá s úsmevom na tvári povedala, že si ich Tibor vybral sám. Na prvý pohľad celkom úsmevná príhoda, ale len do chvíle, keď zistíte, že Tibor si doniesol so sebou v zdravotnom balíčku spolu s množstvom liekov aj mastičku proti plesni na nohách. Čo k tomu treba napísať viac?
Celá situácia s príspevkom na stravu sa viackrát neopakovala a Tibor mal odvtedy vždy pripravené svoje „stravné“, ktoré si bral „domov“ k Majke. Dokonca si niekedy priniesol o pár Eur naviac ako vreckové na malé útraty.
V tejto chvíli by som dnešný príbeh pomaly ukončil a napísal ešte pár riadkov k tomu budúcemu.
Klienti spomínaného zariadenia sú ako som už spomenul všetci resp. takmer všetci osoby so zdravotným znevýhodnením, invalidní dôchodcovia s minimálne mentálnym postihnutím. A aby toho nebolo málo, tak okrem pár jednotlivcov, nemá nikto rodinu, ktorá by sa o nich akokoľvek zaujímala. Musím to spomenúť a zopakovať. To, že sú takto hendikepovaní znamená pre nich isté obmedzenia, ktoré majú. Pohybujú sa viac-menej len za bránami zariadenia, občas robia spoločné nákupy v miestnej predajni s vychovávateľom a podobne.
Počas dňa sa starajú o areál zariadenia, o priľahlý park, starajú sa o domáce zvieratá, tiež o údržbu priestorov v zariadení, o pranie či žehlenie a iné činnosti. Poviete si, ak sú nejakým spôsobom zdravotne znevýhodnení má to svoje opodstatnenie, aby niekto nezneužil ich situáciu a neublížil im fyzicky či psychicky za bránou DSS. Áno, nemôžem nesúhlasiť. Ale čo ak ich niekto využíva či až zneužíva vo svoj prospech práve v zariadení DSS? Sú to klienti, ktorí zväčša nikomu nechýbajú a nikto sa o nich nezaujíma. Kto a ako zistí, čo sa robí za plotom, ktorý oddeľuje bežný svet od sveta, v ktorom žijú títo klienti? A mnohokrát len náhoda odhalí čo sa tam skutočne deje. Žiaľ.
Postupne v ďalšej časti rozpíšem čo nasledovalo o nejaký čas neskôr a pridám niekoľko zaujímavých informácií.
Pokiaľ sa niekomu zdá, že ho len oberám o čas čítaním tohto príbehu, buďte prosím ešte trochu trpezliví, pretože v nasledujúcich častiach pribudne mnoho vecí, ktoré sa vám možno budú zdať ťažko uveriteľné. Akoby sa stali v inom čase a na inom mieste ako na Slovenku.
Rád by som opäť požiadal – poprosil každého, koho tento článok zaujal o zdieľanie svojim známym, kamarátom, priateľom. Možno sa medzi nimi nájde niekto, koho sa podobné veci dotýkajú či už ľudsky alebo profesne. A možno sa potom veci pohnú správnym smerom. Jeden nikdy nevie...
